Dnes je   -   - 39 online - neprihlásený - odborná sekcia.

Čo nás čaká nasledujúcich 7 dní:

Numismatika Turnov

Marek Budaj - Dukáty Žigmunda Luxemburského z rokov 1387-1402 a poznámky k otázke ich razby v Bratislave

Zlaté mince Žigmunda Luxemburského sa vyznačujú niekoľkými špecifikami a zaujímavosťami. Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa na nich objavujú niektoré nové prvky, ktoré sa odrazili v ikonografickej zmene na minciach, či vytvorení nového systému mincových značiek. Z čias kráľovnej Márie (1385-1395) na nich pretrvalo niekoľko základných prvkov. Prvé dukáty typu H 572 sa začali raziť už krátko po nástupe Žigmunda na uhorský trón v roku 1387 (Huszár 1979). Od Máriiných sa líšia averznou stranou mince, kde sa nachádza spravidla ustálený opis + SIGISMVNDI•D•G•R•VNGARIE. K výraznej zmene však dochádza v zobrazení štítu, kde doterajší uhorsko-anjouovský delený štít nahradil štvrtený. V prvom a štvrtom poli sú zobrazené uhorské pruhy a v druhom a treťom sa nachádza brandenburská orlica (Obr. 1). Reverz dukátu zostal nezmenený, čiže je tu umiestnená stojaca postava Sv. Ladislava s bardom v ruke a s uvedením svätca v opise mince: S•LADISL-AVS•REX. Štít je zobrazený úplne novým štýlom a je ukončený pravidelným oblúkom. Dukáty Žigmunda Luxemburského vykazovali po ikonografickej stránke pomerne veľkú jednotnosť a obraz mince sa nemenil po dlhé roky, či dokonca desaťročia. Stálosť vykazujú aj opisy na minciach. Napríklad Kováts (1911) zistil na Žigmundových dukátoch len dve výraznejšie odchýlky. Na jednej boli v mene kráľa SIGISMVNNDI dve písmená NN a na druhej boli len obrátené písmená S.

Ani posledné súborné spracovanie uhorských stredovekých dukátov príliš nezvýšilo počet variantov ich kruhopisov (Lengyel 2013). Okrem týchto zmien sa kruhopisy odlišujú vždy len v drobnostiach ako sú chýbajúce bodky medzi jednotlivými písmenami a pod. Koniec razby dukátov typu H 572 môžeme vymedziť rokom 1401, prípadne 1402. Vtedy totiž dochádza k zmene zobrazenia štítu na averze a brandenburskú orlicu v druhom a treťom poli nahradil český lev. Uvedenú zmenu môžeme spojiť s vymenovaním Žigmunda za správcu v Čechách (Málust & Borsa 2001, č. 1424. Fejér 2004 X/4, s. 99-102). Nový typ mince H 573 sa razil až do konca vlády Žigmunda Luxemburského v roku 1437. Pre Žigmundove dukáty je typická ich mimoriadne vysoká kvalita, čo z nich spravilo jednu z najdôležitejších obchodných mincí vo veľkej časti Európy. Čistá hmotnosť dukátov bola 3,5157 g, čím sa ich hrubá hmotnosť zvýšila na 3,5723 g (Pohl 1968, s. 43). To z nich robilo ťažšie mince, aké razili jeho predchodcovia. Hrubá hmotnosť anjouovských florénov alebo dukátov bola stanovená na 3,55852 g. Nárast ich hmotnosti možno odôvodniť tým, že sa v roku 1375 zvýšila hrubá hmotnosť florentských zlatých mincí, ktorým naopak klesla akosť z 23 3/4 na 23 2/3 karátov. Pomerne vysoké hmotnosti vykazujú aj analyzované exempláre. V nasledujúcej tabuľke je vyhodnotených 791 exemplárov, ktoré pochádzajú zo zbierok Kunsthistorisches Museum vo Viedni, Maďarskej národnej banky v Budapešti, z numizmatickej zbierky Archeologického inštitútu ELTE a Slovenského národného múzea v Bratislave (Gyöngyössy & Winter 2007; Gyöngyössy 2005a, 2005b). Do tabuľky boli zahrnuté aj zverejnené údaje exemplárov dražených do roku 2010 na významných aukciách spoločností Pannonia Terra v Budapešti, H. D. Rauch a Nudelman v Budapešti (Budaj 2010, s. 120, tab. 9).

Na prvý pohľad zaujmú vysoké priemerné hmotnosti všetkých troch typoch Žigmundových dukátov. Nápadná je takmer úplná zhoda typov H 573 a H 574, čo opäť dokazuje ich vzájomnú chronologickú spätosť a zdôrazňuje fakt, že boli razené v tom istom období. Všetky typy majú oproti pôvodnej hmotnosti 3,5723 g mierne nižšiu hmotnosť, čo môžeme pripísať ich opotrebovanosti v obehu. Z vysokých hodnôt mierne vybočuje jeden exemplár s nižšou hmotnosťou 3,34 g, ktorá bola zaznamenaná pri type H 573. Tu však treba pripomenúť, že sa pomerne často objavujú mimoriadne vysoké hodnoty, ktoré prevyšujú úradne stanovenú hmotnosť. Ako vyplýva z Tabuľky 1, nie sú výnimkou ani hmotnosti ako 3,61 a 3,63 g. K podobným výsledkom sa dospel aj Schalk (1880, s. 196), ktorý analyzoval 24 dukátov Žigmunda Luxemburského. Priemerná hmotnosť ním skúmaných dukátov dosiahla 3,536 g, najvyššia hmotnosť bola 3,595 a najnižšia 3,45 g. Všetky horeuvedené skutočnosti potvrdzujú mimoriadnu kvalitu týchto mincí. O tom, že Žigmundove dukáty boli ťažšie ako staršie exempláre anjouovských panovníkov, môžu potvrdiť aj analýzy vykonané v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti (Tóth 2002, s. 206-209). Priemerná hmotnosť najbežnejších florénov Karola Róberta H 440 bola len 3,47 g. Florény Ľudovíta I. mali 3,52 g, čo je stále menej ako pri dukátoch Žigmunda Luxemburského. Na druhej strane dukáty Ľudovíta I. typu H 514 mali priemernú hmotnosť 3,55 g a typu H 515 až 3,58 g, čo predstavuje vyššie hodnoty ako pri dukátoch Žigmunda Luxemburského. Naopak klesajúcu tendenciu vykazujú dukáty Márie, pričom typy H 563 a 564 majú priemerné hmotnosti zhodne 3,53 g. Uvedené hodnoty môžu naznačovať nestálu kvalitu dukátov Ľudovíta I.

Dosiaľ zostáva nie celkom vyriešenou otázkou akosť Žigmundových dukátov. Na základe vyúčtovania kremnickej komory z rokov 1434–1435 ju určil Paulínyi (1972, 2005) na 97,916 %, čiže 23 karátov a 6 grénov. Ide teda o nižšiu rýdzosť ako 23 a 3/4 karátov, čiže 98,958 % zlata v minci, ktorá sa spravidla udávala pre dukáty v tomto období. Nižšia hodnota nie je podľa Paulínyiho náhodná. Na tieto akosti sa upravovali už v samotnej mincovni, čo potom udávali aj v konečných výpočtoch (Paulínyi 2005, s. 175). Akosť 23 a 1/2 karátov, čiže 97,9 % zlata korešponduje aj s mincovým nariadením Fridricha III. z roku 1481, podľa ktorého sa mali rakúske guldeny raziť podľa uhorského vzoru (Nagl 1908, s. 157). To znamená, že z jednej marky 23 a 1/2 karátového zlata sa malo vyraziť 80 mincí, pričom stredná hmotnosť mincí mala 3,5 g (bližšie Gyöngyössy 2008, s. 44, pozn. 115). Najstarší konkrétne uvádzaný písomný doklad o rýdzosti zlatých mincí (23 a 3/4 karátov) pochádza až z detailného vyúčtovania kremnickej komory z rokov 1564-1565 (Kazimír & Hlinka 1978, s. 63-65; Paulínyi 2005, s. 175). S týmito údajmi súhlasí aj hlásenie Bornemisszu a Wernera z roku 1552 (Gyöngyössy 2008, s. 44, pozn. 115). Naproti tomu skúšky vykonané Schalkom (1880, s. 194) na dukátoch Žigmunda Luxemburského poukazujú na ich nižšie akosti 23 karátov a 6 1/2 grénov, čiže 98,1 %. Iné hodnoty zistil Buza (2001, s. 893), ktorý objavil v príkaze Ferdinanda I. z roku 1533 zmienku o uhorskom dukáte s akosťou 23 3/4 karátov, pričom z jednej viedenskej hrivny sa ich malo vyraziť 78 exemplárov. Podľa tejto hodnoty možno odvodiť čistú hmotnosť dukátu na 3,57 g, pri jeho hrubej hmotnosti 3,60 g. Z horeuvedených záznamov o hmotnostiach a akostiach dukátov možno vyvodiť jednu zaujímavú skutočnosť. Napriek ich vysokej kvalite sa Žigmundovi nepodarilo vždy udržať vysokú úroveň dukátov aká sa uvádzala v literatúre. Navzdory evidentnému kolísaniu ich akosti, však stále patrili medzi kvalitné mince a boli cenené na zahraničných trhoch. Svedčia o tom početné zahraničné písomné pramene, ktoré sa príležitostne venujú aj ich akostiam a kvalite. Je zaujímavé, že nižšiu kvalitu uhorských dukátov zaznamenali aj v kupeckých a účtovných knihách pochádzajúcich z Apeninského polostrova (Oberländer-Târnoveanu 2004). Napríklad v účtovnej knihe Giovanniho di Antonia da Uzzana vydanej pred rokom 1440 bola určená akosť uhorských dukátov na 23 1/2 karátov („Firini di Camera d´ognuno de´sopradentti 12 segni cioe Romani, Papali, dell´Aquila, di Firenze, di Genova, di Pisa, Ungheri, di Siena, di Bologna, di Lucca, del Duca, Veneziani deono pesare a peso Sanese grave, cioe denari 2 grana 23 e mezzo“)(Oberländer-Târnoveanu 2004, s. 50). Žigmundove dukáty sa vďaka vynikajúcej kvalite rýchlo rozšírili do ostatnej časti Európy, kde sa stali dôležitou obchodnou mincou (Budaj 2010, 193-235). Ich skorý prienik za hranice Uhorska je dobre viditeľný v Bavorsku, odkiaľ pochádza z rokov 1387-1402 až osem nálezov mincí, v ktorých bolo najmenej 24 Žigmundových dukátov. O ich dôležitom postavení v menových pomeroch v ďalších európskych krajinách svedčí okrem ich výskytu v pokladoch aj fakt, že podľa ich vzoru razil zlaté mince veľmajster Rádu nemeckých rytierov Ulrich von Jungingen (1407-1410) (Huszár 1968, s. 59).

Komorskí grófi a ich pôsobenie v rokoch 1387-1402

Prvé dukáty Žigmunda Luxemburského H 572 sa razili v rokoch 1387-1402. Počas tohto obdobia sa produkovali vo viacerých mincovniach Uhorska. Okrem dnešných slovenských miest Kremnica a Košice sa razili v Budíne a v sedmohradskej mincovni Baia Mare (Nagybánya). Na dukátoch typu H 572 rozlišujeme dvanásť rôznych mincových značiek (Lengyel 2013, s. 68-72, č. 1-12). Časť z nich ako ľalie, či hviezdičky sú jednoduchšieho prevedenia a evidentne nadviazali na starší systém značiek vytvorený za Ľudovíta I. (Gyöngyössy 2004, s. 104). Prvýkrát sa tu však objavuje kombinácia dvoch písmen, ktoré predstavujú začiatočné písmená krstného mena a priezviska komorského grófa (I-V alebo V-I = Jacobus Ventur a m-A = Markus von Nürnberg). Z takéhoto systému značiek môžeme odvodiť relatívnu chronológiu dukátov, pričom archaické sú staršie a kombinácie písmen mladšie. Medzi najstaršie značky na dukátoch typu H 572 patrí písmeno „C“ alebo „G“, ktoré jednoznačne patrilo kremnickej mincovni (Lengyel 2013, 17/7-7A; Pohl 1974, D 1-1). Môžeme ho vidieť v kombinácii s písmenom „m“ už na starších dukátoch kráľovnej Márie, čo ho jednoznačne radí medzi prvé značky na zlatých minciach kráľa Žigmunda. Jeho starobylosť dokladá fakt, že sa uvedené písmeno neobjavuje na ďalších Žigmundových dukátoch. Písmeno „C“ možno považovať za začiatočné písmeno názvu mesta Kremnica, čiže Crempnicia alebo Chrempnicia. V tomto prípade sa však musíme skôr prikloniť k názoru, že ide o skratku mena Jána Kratzera (Johannes Craczer), ktorý je doložený ako kremnický komorský gróf v roku 1385 (Matunák 1925, s. 103; Horváth & Huszár 1956, s. 26). Funkciu komorského grófa zastával možno s krátkymi prestávkami až do roku 1390, kedy je v prameňoch známy ďalší gróf Henrich de Sancto Ipolyto alebo Henrich Frank (Matunák 1925, s. 103; Horváth & Huszár 1956, s. 26). Z toho vyplýva, že Ján Kratzer stál na čele kremnickej komory nielen pri nástupe Žigmunda Luxemburského na trón, ale bol pri začiatku razby zlatých mincí. To znamená, že Kremnica zohrávala pri ich zavedení dôležité miesto a pravdepodobne sa tu začalo s ich produkciou. Mince so značkou „C“ sa museli raziť len krátky čas, najskôr v rokoch 1389/1390. Tomu zodpovedá ich pomerne veľká vzácnosť v nálezoch. Dodnes ich poznáme len v šiestich exemplároch pochádzajúcich zo štyroch pokladov. Sú sporadické aj vo významných múzejných zbierkach (Maďarská národná banka 4 ks., Kunsthistorisches Museum Viedeň 2 ks., SNM Historické múzeum 1 ks.). Postavenie Jána Kratzera do čela kremnickej mincovne a komory pred nástupom Žigmunda Luxemburského na trón nebolo náhodné. Kratzerovci patrili k významnej budínskej patricijskej rodine, ktorá pôvodne pochádzala z Regensburgu v Bavorsku. Na začiatku 14. storočia sa odtiaľ odsťahovali kvôli narastajúcim nepokojom. V rokoch 1317-1318 sú už spomínaní vo Viedni, kde vystupujú neďaleko mesta ako vlastníci vinohradov (Kubínyi 1971). S určitosťou tu vlastnili hrady Cholmuntz a Budweis, ktoré Rudolf Kratzer spolu so svojím bratom Fridrichom predali v roku 1371 rakúskemu taverníkovi Jánovi z Terny za 2300 dukátov (Mór 1913, s. 71). Nevieme kedy sa Kratzerovci prisťahovali do Uhorska, ale už v roku 1345 a v 1350 sa Craterius uvádza ako budínsky občan stojaci na čele budínsko-ostrihomskej komory (Horváth & Huszár 1956, s. 25; Hóman 1921, s. 277; Thallóczy 1879, s. 159-160). V nasledujúcom roku žiadal Ľudovít I. pápeža o povolenie možnosti výberu spovedníka pre Rudolfa Kratzera (Mór 1913, s. 71). V druhej polovici 50-tych rokov 14. storočia mali v Uhorsku dôležité postavenie a najmä na území dnešného Slovenska zastávali významné úrady. V rokoch 1357 a 1360 bol Rudolf Kratzer zvolenským županom, v roku 1357 oravským kastelánom a v rokoch 1357 a 1358 je uvádzaný ako dvorský rytier (Engel 2003). V roku 1362 je spomínaný vo Viedni ako svedok počas sporu s Ulvingami a v roku 1365 od neho kúpil Ľudovít I. dom v Budíne. Kratzerovci mali obchodné styky s bratislavským obchodníkom Jansom Pollom (Kubínyi 1971, s. 240 pozn. 221). Z týchto funkcií im zrejme plynuli obrovské majetky. Svedčí o tom najmä fakt, že dcéra Fridricha Kratzera (inak komorského grófa v Kremnici) Anna predala v roku 1395 rodičovský dom za 3300 dukátov (Málusz & Borsa 2001, č. 4196). Na vtedajšie pomery išlo o pomerne veľkú sumu a takéto ceny domov sa nepohybovali ani v Budíne. Už o dva roky protestovala proti Žigmundovmu rozhodnutiu, ktorý venoval dom Celjskému (Málusz & Borsa 2001, č. 4734). Na konci 14. storočia sa pôsobenie Kratzerovci zrejme končí, lebo sa v písomných prameňoch objavujú zriedka. Významnejšie funkcie nezastávali ani v riadení mincovníctva a Ján Kratzer bol z nich uvádzaný v roku 1385 ako posledný gróf stojaci na čele kremnickej komory. V roku 1394 sa v Kremnici objavuje ešte Mikuláš Kratzer, ktorý tu vystupuje v spojitosti s predajom niekoľkých mäsiarstiev (Málusz & Borsa 2001, č. 3284-3285). Posledný Kratzerovec s menom Juraj sa spomína ako mních v roku 1411 (Málusz & Borsa 2001, č. 1073). Existuje však aj druhé vysvetlenie ich pôvodu. Podľa neho mali Kratzerovci oveľa užší vzťah ku Kremnici, kde zastávali dôležité funkcie v riadení komory a mincovne. Jeden z prvých komorských grófov Frichko je často stotožňovaný s Friderikom Kratzerom, ktorý stál v rokoch 1338-1371 viackrát na čele kremnickej komory (Matunák 1928, s. 134-135). Už v roku 1312 sa spomína v hornolužickej Žitave istý Fricko, ktorého meno Kratzer bolo odvodené od jeho zamestnania (Matunák 1928, s. 135, pozn. 4; Leminger 1912, s. 207). Zo Hornej Lužice sa mal presunúť do Budína a odtiaľ smerovala jeho životná púť do Kremnice. Nevieme, ktorá z horeuvedených hypotéz je správna. Pravdepodobnejšie je jeho napojenie na Bavorsko, odkiaľ prišli cez Viedeň do Uhorska. Preto je málo pravdepodobné, že v rokoch 1338-1371 stál viackrát na čele kremnickej komory. Samotný Frichko sa s istotu spomína ako komorský gróf len v roku 1338, pričom Kratzerovci sú uvádzaní častejšie až na začiatku 60. rokov 14. storočia. Preto sa domnievam, že Frichko a Kratzer sú dve rozdielne osoby. Kratzerovci sa intenzívnejšie zapísali do dejín uhorského mincovníctva, najmä kremnickej komory až v roku 1361. Vtedy sa stal prvýkrát komorským grófom Fridrich Kratzer (Matunák 1925, s. 102; Hóman 1921, s. 276; Huszár 1966, s. 56), ktorý tento úrad zastával najskôr až do roku 1364 (Matunák 1925, s. 102). V roku 1361 stál aj na čele mesta (Matunák 1928, s. 149). Rodina Kratzerovcov je spomínaná v roku 1364 v Banskej Štiavnici v súvislosti s platením 105 florénov lucrum camarae (Fejérpataky 1885, s. 4). Fridrich Kratzer stál bezpečne na čele kremnickej komory opäť v roku 1371 a v prameňoch je uvádzaný ako Fridlinus Craczer (Matunák 1925, s. 102; Hóman 1921, s. 276; Huszár 1966, s. 56). V tomto roku mohli zastávať uvedený úrad dvaja komorskí grófi. Dvakrát je tu spomínaný istý Mikuláš, ktorý bol zároveň starobudínskym kapitánom (Málusz & Borsa 2001, č. 4247; Huszár 1966, s. 56). Na začiatku 80-tych rokov 14. storočia sa dostal v Kremnici do popredia istý Ján Kratzer, ktorý okolo roku 1380 založil v meste špitál (Matunák 1928, s. 32). Ján bol pravdepodobne Fridrichovým synom a v roku 1385 bol nájomcom kremnickej komory, richtárom a majiteľom baní („comes et urbarius civitatis Chrempnicie“)(Matunák 1928, s. 135 a 151; Križko 1881, s. 240). V poslednom období sa však objavili pochybnosti o zaradení spomínanej mincovej značky „G“, prípadne „C“ ku Kratzerovcom. V najnovšom súbornom katalógu uhorských dukátov je mincová značka považovaná za písmeno „G“ a priraďuje sa k Jurajovi Jakčovi, ktorý pôsobil v prvých rokoch vlády Žigmunda Luxemburského ako pokladník (Lengyel 2013, s. 70, č. 17/7-7A).

Okrem regensburských Kratzerovcov, ktorí mohli stáť na čele kremnickej komory v rokoch 1387-1390, zohrávali v prvých rokoch vlády Žigmunda Luxemburského v peňažníctve stále dôležitú úlohu talianski finančníci. Z nich vynikali najmä Franciscus Bernardi a Jakub Venturi (Obr. 1-2), ktorých značky FB, respektíve I-V a V-I sa objavujú na prvých Žigmundových dukátoch typu H 572 (Lengyel 2013, 17/2-3A; Pohl 1974, D 1-2-3, D 1-10-11). Bernardi pôsobil vo funkcii komorského grófa už počas vlády Ľudovíta I. Pravdepodobne pochádzal z Padovy, prípadne z Florencie. Najskôr bol napojený na významný bankový dom Bardiovcov z Florencie (Štefánik 2007, s. 100). Po roku 1387 sa častejšie objavuje v prameňoch, ktoré dokumentujú jeho pôsobenie na území dnešného Slovenska. V 80. rokoch 14. storočia zastával v Uhorsku významné úrady. Už v roku 1382 bol grófom tridsiatku (comes tricesimarum) spolu s Jakubom Saracenom (Fejér 2004 IX/7, s. 452). S ním mal pravdepodobne užšie obchodné styky aj v ďalších rokoch, lebo v roku 1387 dostali spoločne do prenájmu lucrum camerae (Málusz & Borsa 2001, č. 8 ). Bernardi je doložený ako komorský gróf s istotou len v rokoch 1392 a 1396 (Málusz & Borsa 2001, č. 2710, 4234; Fejér 2004 X/3, s. 180-181; Fejér 2004 X/8, s. 407). V tomto roku bol aj grófom tridsiatku. Z ďalších rokov sa nezachovali žiadne údaje o jeho pôsobení vo funkcii komorského grófa a neobjavuje sa ani v iných úradoch. Opäť sa spomína na začiatku dvadsiatych rokov 15. storočia, kedy bol v rokoch 1420 a 1422 podtaverníkom (Málusz & Borsa 2001, č. 1868; Borsa & Tóth 2004, č. 96).

Medzi významných talianskych finančníkov v Uhorsku patril aj Jakub Venturi. Bol hlavným podielnikom materskej banky Vieriho de´ Medici (Štefánik 2007, s. 102). V roku 1358 je prvýkrát spomínaný ako bratislavský občan (Fejér 2004 IX/2, s. 706-707). Venturiovci dlhodobo pôsobili v Bratislave a patrili medzi jej významnejších občanov. Preto sú pomerne často uvádzaní v písomných prameňoch a spomínajú sa napríklad v rokoch 1388, 1392, 1402 a 1407 (Fejér 2004 X/8, s. 279; X/4, s. 117 a 601-602; Málusz & Borsa 2001, č. 2487). V roku 1390 získali priamo v centre Bratislavy rozsiahle pozemky, ktoré sa nachádzajú okolo dnešnej Ventúrskej ulice (Horváth 1990, s, 135). V rokoch 1380-1391 sa Jakub Venturi v rámci svojich obchodných aktivít venoval mediarstvu (Gyöngyössy 2004, s. 106) a až po tomto období je doložený ako komorský gróf. Podľa listín stál na čele nešpecifikovaných komôr len v roku 1395 (Horváth & Huszár 1956, s. 27; Málusz & Borsa 2001, č. 3971 a 3976). Početnosť razby zlatých mincí v podaní oboch vyššie spomenutých komorských grófov musela byť značne rozdielna. Jej rozsah môžeme síce len hádať, ale na základe výskytu oboch druhov mincí v nálezoch na území Uhorska si môžeme vytvoriť akú takú predstavu. Dukáty Francisca Bernardiho patria medzi výnimočné razby a zo 72 evidovaných dukátov typu H 572 tvoria jeho razby len päť exemplárov, čo je 6,9 % (Budaj 2010, s. 126). Na druhej strane dukáty Jakuba Venturiho majú pomerne veľký podiel v uhorských pokladoch mincí. Dnes ich evidujeme 31 kusov, čo je 43,1 % zo všetkých dukátov tohto typu (Budaj 2010, s. 126).

S počiatkami razby zlatých mincí Žigmunda Luxemburského súvisia dukáty typu H 572 s mincovou značkou zloženej z dvoch, prípadne jednej ľalie umiestnenej na ľavom boku Sv. Ladislava (Obr. 4) (Pohl 1974, typ 1-6-7; Lengyel 2013, typ 17/11-12). Dukáty s uvedenými značkami sa zaraďujú medzi košické razby. Ich význam spočíva v tom, že sa dajú pomerne presne datovať a je isté, že boli razené už pri nástupe Žigmunda Luxemburského na trón. Uvedený fakt dokladá niekoľko skutočností. Značky jednej a dvoch ľalií sa pravidelne objavujú už na dukátoch Márie razených po roku 1385. Zároveň sa vyskytujú aj na najstarších dukátoch Žigmunda Luxemburského, čo dokladá ich chronologickú nadväznosť. Do rokov 1387 až 1389 ich datuje niekoľko unikátnych nálezov mincí objavených najmä v zahraničí. Z Regensburgu pochádzajú dva nálezy mincí, ktoré boli ukryté pred rokom 1390. Najmladšími mincami sú v nich dukáty Žigmunda Luxemburského s ľaliou (Stumpf 1997; Buchenau 1913, s. 169). Takto datované poklady so spomínanými dukátmi pochádzajú aj zo slovenských Hrnčiaroviec (Hlinka et al. 1968, č. 104) a z Brna (Sejbal 1955). Všetky horeuvedené súbory mincí teda datujú dukáty s ľaliou s istotou pred rok 1390. Preto možno predpokladať, že ich razba sa začala už po nástupe Žigmunda Luxemburského na trón, pričom väčšina bádateľov kladie koniec ich razby do roku 1389 (Lengyel 2013, 17/11-12). Tomu však odporuje častý výskyt tohto typu dukátov v pokladoch, z ktorých pochádza 19 exemplárov (26,4 %) z celkom 72 známych dukátov tohto typu (Budaj 2010, s. 126). Absolútnu prevahu majú varianty s dvoma ľaliami, známe v počte 18 kusov. Po exemplároch so značkami Jakuba Venturu (I-V a V-I) patria k druhým najpočetnejším dukátom tohto typu. Z ďalších známych mincových značiek, ako hviezdička-hviezdička, jedna hviezdička po ľavej strane Sv. Ladislava, či písmeno „n“ môžeme zaradiť najskôr medzi značky sedmohradskej mincovne Baia Mare (Lengyel 2010, 17/8-10). Mincová značka v tvare listu je pripisovaná mincovni v Budíne, kde bola pravdepodobne razená už v prvých rokoch vlády Žigmunda Luxemburského (Obr. 5). Jej priradenie k Bartolomejovi Padovskému nemožno považovať za dokázané (Gyöngyössy 2004, s. 111). V súčasnosti sa skôr predpokladá, že ide o kolektívnu značku Andreja, Juraja a Štefana Jakčovcov (Lenygel 2013, 17/1-1A). Medzi špecifické mincové značky na prvých typoch dukátov patrí aj kombinácia písmen m-A. Tú možno jednoznačne priradiť k významnému komorskému grófovi Markusovi von Nürnberg, ktorý je doložený v Budíne na konci 14. storočia (Budaj 2010, s. 130-132). Je zaujímavé, že jeho mincová značka m-A sa objavuje aj na prvých dukátoch nového typu. To by mohlo dokazovať fakt, že Markusovi von Nürnberg stál na čele novej mincovej reformy uskutočnenej okolo roku 1401/1402 a bol pri začiatku razby dukátov typu H 573. Markus von Nürnberg reprezentuje nemecký kapitál, ktorý sa začal presadzovať v Uhorsku niekedy okolo polovice 90. rokov 14. storočia.

Dosiaľ nevyriešenou otázkou razby dukátov typu H 572 je dĺžka ich razby v rôznych mincovniach. S istotou vieme len to, že sa razili v rokoch 1387-1401/1402. Je však otázne, či ich razili všetky mincovne po celú dobu, alebo sa v niektorých nerazili vôbec. Táto otázka je dôležitá najmä v prípade kremnickej mincovne. Časť bádateľov (Pohl 1968, s. 52; Gyöngyössy 2004, s. 108) sa totiž domnieva, že okolo roku 1389 sa ich razba zastavila a obnovila sa až v roku 1404. S týmto názorom však nemožno súhlasiť, lebo Kremnica patrila počas vlády Žigmunda Luxemburského medzi najdôležitejšie mincovne Uhorska. Preto je nelogické, aby v čase nárastu razby dukátov sa takáto významná mincovňa na ich razbe nepodieľala 15 rokov. Uvedený názor síce nemožno priamo doložiť, ale na základe niekoľkých indícií s razbou zlatých mincí v Kremnici treba predpokladať aj v tomto období. Prvým závažným argumentom sú písomné pramene. V nich sa pomerne často objavujú platby vo florénoch, ktoré sú spravidla uvádzané bez bližšej špecifikácie ako „florenus“. Ak si však roztriedime písomné zmienky geograficky, zistíme, že výrazne prevládajú platby na území dnešného Slovenska (Gyöngyössy 2008, s. 92-93; Hermann 1987, s. 193), predovšetkým z Kremnice. V rokoch 1387-1398 počtom 61 zmienok o dukátoch stojí na druhom mieste za Budínom (Gyöngyössy 2008, 125-128). V rokoch 1411-1422 z Kremnice už pochádza najvyšší počet záznamov. Uvedený fakt dokladá význam a prevahu v používaní dukátov v kremnickej oblasti. Na tomto mieste však musíme poznamenať, že platby v listinách nie vždy vyjadrujú reálne uskutočnenú transakciu. Dukáty, prípadne florény boli často uvádzané len ako počtová jednotka. V nich sa udávali väčšie sumy peňazí, ktoré nebolo vhodné vyjadriť v drobných minciach. Ďalším dôležitým dokladom o razbe dukátov v Kremnici pred rokom 1404 je zachovaný pizetný poplatok pre ostrihomského arcibiskupa z roku 1402 (Kazimír & Hlinka 1978, s. 44). Podľa neho zaplatila Kremnica pizetum 2000 dukátov, z čoho sa odvodila celouhorská ročná produkcia na 400 000 dukátov, resp. 1500 kg zlata. Podľa tohto záznamu teda prebiehala razba zlatých mincí v Kremnici aj v roku 1402. V prípade ak tu počítame s razbou dukátov v rokoch 1389-1402, potom je pomerne ťažká identifikácia mincových značiek patriacich Kremnici. Do úvahy prichádzajú len dvaja komorskí grófi, už vyššie spomínaní Franciscus Bernardi a Jakub Venturi. Väčšina bádateľov priraďovala oboch komorských grófov automaticky k budínskej mincovni a ich pôsobenie vymedzila 90. rokmi 14. storočia. S ich priradením do jedinej mincovne sa možno len ťažko stotožniť (Pohl 1974, D 1-2-3; D 1-10-11; Huszár 1958, s. 161-162; Lengyel 2013, 17/2-5). Faktom je, že obaja zastávali v Uhorsku významné funkcie. Z toho dôvodu nemuseli byť na čele jedinej komory a raziť mince len v Budíne. Podobná prax je známa aj z predchádzajúceho obdobia, keď jediný človek mal v prenájme všetky komory a vo väčšine mincovní Uhorska razil mince s jednou značkou. V našom prípade prichádza do úvahy skôr Jakub Venturi, ktorý reálne mohol stáť na čele kremnickej komory. Uvedené názor síce nemožno ničím doložiť, ale pokúsme sa ho logicky odôvodniť. Dukáty Jakuba Venturiho patria medzi najpočetnejšie zlatého mince Žigmunda Luxemburského prvého typu. Preto môžeme predpokladať, že sa razili vo viacerých mincovniach Uhorska. Z 90. rokov 14. storočia máme v Kremnici pomerne dobre zdokumentovaných komorských grófov. Pôsobili tu Henricus de Sancto Ipolyto alebo Henrich Frank (1390-1391), Hengmannus de Sebnicia (1391), Henchmani Izienkel (1393), Ján Czwikel (1393-1394), Mikuláš Stadler (1398), Filip Scolari z Florencie (1399) (Budaj 2010, s, 239-241). Funkcia komorského grófa nebola obsadená len v roku 1395, keď sa Jakub Venturi spomína v dvoch prameňoch ako comiti monetarum nostrarum, čiže v tej dobe pravdepodobne stál na čele viacerých komôr (Málusz & Borsa 2001, 3971 a 3976; Horváth & Huszár 1956, s. 27). Keďže Venturi mal úzky vzťah k územiu dnešného Slovenska, potom mohol raziť mince v oblasti svojho pôsobenia, najlogickejšie v Kremnici. Z toho vyplýva, že dukáty s Venturiho značkou sa razili vo viacerých mincovniach, vrátane Kremnice. Druhý významný finančník Franciscus Bernardi je uvádzaný v prameňoch ako komorský gróf v rokoch 1392 a 1396 (Málusz & Borsa 2001, č. 2710, 4234; Fejér 2004 X/3, s. 180-181; X/8, s. 407). V týchto dvoch rokoch nebola v Kremnici obsadená funkcia komorského grófa (viď vyššie). Bernardi mal podobne ako Venturi úzky vzťah k územiu dnešného Slovenska a podľa nepriamych indícií mohol stáť na čele kremnickej komory už za vlády kráľovnej Márie (Budaj 2010, s. 105). Preto môžeme hypoteticky považovať dukáty s Bernardiho značkou aj za kremnické razby. Proti uvedenému predpokladu hovorí len to, že jeho razby sú mimoriadne vzácne a sporadicky sa objavujú aj v nálezoch. Z toho vyplýva, že sa razili len v niektorých mincovniach v Uhorsku. Keďže Bernardio je spomínaný ako gróf v nešpecifikovanej mincovni, nemuselo byť to iba v Kremnici. Každopádne aspoň jeden z uvedených finančníkov razil svoje mince v Kremnici.

Poznámky k otázke razby dukátov Žigmunda Luxemburského v Bratislave

Vďaka úzkemu vzťahu Žigmunda Luxemburského k Bratislave, časť bádateľov zaradila dukáty typu H 572 s mincovými značkami I-V a V-I a čiastočne I-C medzi mince razené po roku 1430 v Bratislavskej (Hlinka 1974, 305 a 1982, s. 33). Keďže toto zaradenie prevzali ďalší bádatelia venujúci sa bratislavskému mincovníctvu a dodnes sa šíri v literatúre (Fiala 2003, obr. 8 ), musíme ho korigovať. Spomínané dukáty nemožno považovať za mince razené v Bratislave z nasledujúcich dôvodov:

  1. Jakub Venturi je doložený ako komorský gróf v Bratislave len v roku 1395 a istotne ním nebol v 30. rokoch 15. storočia. V roku 1358 je prvýkrát spomínaný ako bratislavský občan, preto v 30. rokoch 15. storočia musel byť pristarý na výkon takej významný funkcie. V polovici 90. rokov 14. storočia v Uhorsku výrazne slabne pozícia talianskych finančníkov a ich miesto preberá nemecký kapitál. Venturiovci už nie sú v 15. storočí spomínaní v súvislosti s riadením mincovníctva.
  2. Mincové značky Jakuba Venturiho sa objavujú výlučne na prvých dukátoch typu H 572 razených len do roku 1401, prípadne 1402. V žiadnom prípade ich nemožno datovať po roku 1430 (Hlinka 1982, s. 31), kedy sa k Bratislave viažu prvé mincové nariadenia.
  3. K mincovaniu v Bratislave pred rokom 1430 sa nevzťahujú žiadne písomné záznamy. Preto nemožno uvažovať o razbe mincí pred týmto obdobím a už vôbec nie o razbe dukátov.
  4. K mincovaniu v Bratislave za Žigmunda Luxemburského sa viažu dve nariadenia. Prvé z nich pochádza zo 6. marca 1430 (Fejér 2004 X/VII., s. 196; Pohl 1965, s. 96-97). Keďže toto nariadenie už bolo viackrát analyzované (Lehotská 1956, s. 223-224; Hlinka 1982, s. 21), sústreďme sa len na najpodstatnejšie. Privilégiu v Bratislave povoľuje len razbu quartingov, nazývaných tiež ako fyrtingy (...quod iidem ciues nostri nouam Monetam nostram argentam minorem, vulgariter Quarting seu Fyrting appellatam...). Neobsahuje nijakú zmienku o razbe zlatých mincí. To isté platí aj pre druhé privilégium, datované k 23. júnu 1430 (Fejér 2004 X/8, s. 626-630; Pohl 1965, s. 98-99). Podľa neho povolil Žigmund Luxemburský razbu len kráľovských strieborných mincí – „monetam regalem argenteam“, pričom opätovne tu nie je žiadna zmienka o zlatých minciach.
  5. Ďalším závažným argumentom proti teórii o razbe zlatých mincí v Bratislave je fakt, že jej autori sa opierali o mincovú značku „I“ , ktorú považovali za skratku stredovekého názvu Bratislavy, čiže Istropolis. Mylnosť ich interpretácie spočíva v tom, že za Žigmunda Luxemburského sa pre Bratislavu tento názov nepoužíval. V latinsky písaných prameňoch sa objavuje pomenovanie civitas Posoniensis (1432), v nemeckých ako Prespurgk (1435), v slovensko-českých ako v Prespurcze (1429) alebo Prespurk (1437) (Lysá 2010, s. 105). Názov Istropolis sa v rôznych obmenách ujal až neskôr, za vlády Mateja I. (1458-1490).
  6. Mincová značka „I“ sa pre Bratislavskú mincovňu nemohla používať v 15. storočí aj z ďalších dôvodov. Takáto značka sa totiž nachádza aj na minciach Žigmundovho nasledovníka Albrechta (1437-1439), hoci sa k jeho mincovaniu v Bratislave neviažu takmer žiadne písomné pramene. Naopak oveľa intenzívnejšie je doložená razba mincí v Bratislave až v rokoch 1440-1442, za vlády Alžbety a jej syna Ladislava V. Vtedy sa však pre Bratislavu používala skratka „P“, čiže Posonium. Ak by predchodcovia udávali pre Bratislavu označenie „I“, potom by to ich nasledovníčka pravdepodobne nemenila. Navyše v časoch politickej a hospodárskej krízy by to bolo neobvyklým a nelogickým javom (Ujszászi 2007, 2012). Značky „I“ sa pomerne často objavujú aj na denároch Vladislava I. (1440-1444) (napríklad Pohl 1982, typy 135-8-9-10; 137-3; 140-3; 141-7; 143-5; 143-10, 15-16, 19, 25-26; 144-2). Vyskytujú sa v rôznych obmenách aj na jeho razbách z rokov 1440-1441, keď určite nemohli patriť Bratislave (Ujszászi 2007, s. 4). V tomto období tu totiž Vladislav nemohol raziť mince, lebo mesto bolo v rukách Alžbety až do jej smrti 17. decembra 1442. Z uvedených skutočností vyplýva, že písmeno „I“ nemohlo v žiadnom prípade patriť v prvej polovici 15. storočia Bratislave a v tomto období sa tu nerazili ani zlaté mince.

Literatúra

Budaj, M., 2010: Vývoj kremnickej mincovne vo svetle nálezov mincí v rokoch 1323 až 1437. Doktorská dizertačná práca. Bratislava, 263 s.
Buchenau, H., 1913: Regensburger Goldguldenfund. Mitteilungen der Bayerischen Numismatischen Gesellschaft, 32: 169.
Buza, J., 2001: A magyar és a török dukát árfolyama a 16. század közepén. Századok 135, 3: 889-906.
Fejér, G., 2004: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. I. – XI. Arcanum, Budapest, edícia prameňov na CD-ROM. Engel, P., 2003: Magyarország világi archotológiája 1301-1457. [edícia prameňov na CD-ROM], Arcanum, Budapest.
Fejérpataky, L., 1885: Magyarországi városok régi számadáskönyvei. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest, 682 s.
Fiala, A., 2003: Z dejín bratislavských mincovní. Ľudia, peniaze, banky. s. 87-100. In: Zborník príspevkov z konferencie. Národná banka Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 526 s.
Gyöngyössy, M. & Winter, H., 2007: Münzen und Medaillen des Ungarischen Mittelalters 1000-1526. Kunsthistorisches Museum, Skira, Wien, 270 s.
Gyöngyössy, M., 2004: Zsigmond király aranypénz-verésének első korszaka (1387-1401). Romhányi, B. et al. (eds.). „Es tu scholaris“. Ünnepi tanulmányok Kubínyi András 75. születésnapjára. Budapesti Történeti Múzeum, Budapest, 103-114.
Gyöngyössy, M., 2005a: Középkori Magyar aranyforintok. Magyar Nemzeti Bank, Budapest, 167 s.
Gyöngyössy, M., 2005b: Magyar aranypénzek: Az ELTE Régeszettudományi Intézetének éremgyűjteménye I. Martin Opitz, Budapest, 35 s.
Gyöngyössy, M., 2008: Florenus Hungaricalis: Aranypénzverés a középkori Magyarországon. Martin Opitz, Budapest, 138 s.
Hermann, I., 1987: Finanzadministration in der zweiten Hälfte des 14. Jahrhunderts in Ungarn. ELTE, Budapest, 223 s.
Hlinka, J., Kraskovská, Ľ. & Novák, J., 1968: Nálezy stredovekých a novovekých mincí na Slovensku. Nálezy mincí na Slovensku II. Slovenská akadémia vied, Bratislava, 199 s.
Hlinka, J., 1974: Razby bratislavskej mincovne z okov 1430-1722 v nálezoch mincí na Slovensku. Zborník SNM 68, História, 14: 291-307.
Hlinka, J., 1982: Bratislavská mincovňa. Obzor, Bratislava, 88 s.
Horváth, T. A. & Huszár, L., 1956: Kamaragrófok a középkorban. Numizmatikai Közlöny, 54-55: 21-33.
Horváth, V., 1990: Bratislavský topografický lexikon. Tatran, Bratislava, 408 s.
Hóman, B., 1921: A Magyar Királyság pénzügyei és gazdaságpolitikája Károly Róbert korában. A Budavári Tudományos Társaság, Budapest, 304 s.
Huszár, L., 1958: A Budai pénzverés története a középkorban. Akadémiai Kiadó, Budapest, 231 s.
Huszár, L., 1966: Kamaragrófok a középkorban. I. kiegészítés. Numizmatikai Közlöny, 64-65: 55-59.
Huszár, L. 1968: Magyar mintára vert idegen aranypénzek. Numizmatikai Közlöny, 66-67: 57-72.
Huszár, L., 1979: Münzkatalog Ungarn von 1000 bis heute. Corvina Kiadó, Ernst Battenberg Verlag, Budapest, München, 366 s.
Kazimír, Š. & Hlinka, J., 1978: Kremnická mincovňa 1328 – 1978. Osveta, Kremnica, 408 s.
Kováts, F., 1911: Tanulmányok a magyar középkori pénzverés köréből: Az aranyforintok köriratai. Numizmatikai Közlöny, 10: 140-146.
Križko, P., 1881: Kremnická komora a jej grófi. Slovenské pohľady, 1: 153-159, 238-247, 328-335, 445-452.
Kubínyi, A., 1971: A budai német patriciátus társadalmi helyzete családi összeköttetéseinek tükrében a XIII. századtól a XV. század második feléig. Levéltári közlemények 42, 2: 203-269.
Lehotská, D., 1956: Bratislavská mincovňa v stredoveku. Historické štúdie 2, 1-2: 216-241.
Leminger, E., 1912: Kráľovská mincovna v Kutné Hoře. Česká Akademie, Praha, 1912.
Lengyel, A., 2013: Aranykönyv 1325-1540. Középkori magyar pénzverés. Numis Art Kft, Budapest, 322 s.
Lysá, Ž., 2010: Bratislava. s. 105-139. In: Štefánik, M. & Lukačka, J. (eds.). Lexikon stredovekých miest na Slovensku. HÚ SAV, Bratislava, 105-139.
Matunák, M., 1925: Kremnickí komorskí grófi v rokoch 1328 – 1537. Sborník Matice Slovenskej 3, 3-4: 97-114.
Matunák, M., 1928: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Mesto Kremnica, Kremnica, 543 s.
Mór, W., 1913: Családtörténelmi kalászat (Első közlemény). Turul, 2: 56-76 [edícia prameňov na CD-ROM].
Nagl, A., 1908: Die österreichische Münzordnung vom Jahre 1481. Numizmatische Zeitschrift, 41: 157.
Málusz, E. & Borsa, I. 2001: Zsigmond-kori oklevéltár I-VII. (1387-1420). Arcanum, Budapest [edícia prameňov na CD-ROM].
Borsa, I. & Tóth, N. C., 2004: Zsigmondkori oklevéltár IX. (1422). Magyar Országos Levéltár, Budapest, 526 s.
Oberländer–Târnoveanu, E., 2004: A 13-16. századi magyar pénzverés emlékei nyugaton I. Korabeli itáliai, francia és katalán források. Numizmatikai Közlöny, 102 – 103: 45-56.
Paulínyi, O., 1972: A körmöcbányai kamara 1434-35 évi számadása (Műhelybeszámoló). Magyar Numizmatikai Társulat Évkönyve, 79-95.
Paulínyi, O., 2005: A körmöcbányai kamara 1434-35 évi számadása (Műhelybeszámoló). Buza, J. & Draskóczy, I. (ed.). Gazdag föld – Szegény ország. Corvinus Egyetem, Budapesti Közgazdaságtudományi Egyetem Alapítvány, Miskolci Egyetem, Budapest, 171-182.
Pohl, A., 1965: Die Münzstätte Pressburg im Mittelalter. Südostforschungen, 24: 81-102.
Pohl, A., 1968: Zsigmond király pénzverése (1387-1437). Numizmatikai Közlöny, 66-67: 43-56.
Pohl, A., 1974: Ungarische Goldgunden des Mittelalters (1325-1540). Akademische Drucku. Verlagsanstalt, Graz, 51 s. 59 tab.
Pohl, A., 1982: Münzzeichen und Meisterzeichen auf ungarischen Münzen des Mittelalters 1300 – 1540. Akademische Druckund Verlagsanstalt, Graz, 101 s.
Schalk, C., 1880: Der Münzfuss der Wiener Pfennige in den Jahren 1424 bis 1480. Numizmatische Zeitschrift, 12: 196.
Sejbal, J., 1955: Uherské zlaté mince z nálezu v Brně I., Kobližné ul. č. 7. Časopis Moravského Musea v Brně : Vědy Společenské, 40: 127-146.
Stumpf, G., 1997: Der Goldschatz vom Neupfarrplatz. Museen der Stadt Regensburg; Historisches Museum, Regensburg, 55 s.
Štefánik, M., 2007: Uhorské kovy a kremnická komora ako predmet záujmu talianskych podnikateľov do konca vlády Žigmunda Luxemburského. s. 93-111. In: Kianička, D., (ed.). Baníctvo ako požehnanie a prekliatie mesta Kremnice. SOS Kremnica, Kremnica, 152 s.
Thallóczy, L., 1879: A Kamara Haszna (Lucrum Camerae) története. Weiszman Testvérek Bozománya, Budapest, 236 s.
Tóth, Cs., 2002: Pénzverés és pénzforgalom az Anjoukori Magyarországon. Doktori disszertáció. Budapest, 231 s.
Ujszászi, R., 2007: Egy elfeledett verdejegyű Albert dénár : Felvetések a 15. századi pozsonyi pénzverés kérdéséhez. Az érem, 2: 3-10.
Ujszászi, R., 2010: Albrechtov denár so zabudnutou mincovou značkou: Niektoré otázky razby mincí v Bratislave v 15. storočí. Denarius, 2: 52-59.

Marek Budaj
Historické múzeum Slovenského národného múzea, Vajanského nábrežie 2, poštový priečinok 13, 810 06 Bratislava, e-mail: budaj@snm.sk

Tab. 1. Hmotnosti [g] troch typov dukátov Žigmunda Luxemburského
Obr. 1 - 5. Štyri exempláre dukátov a quarting Žigmunda Luxemburského (1 - dukát typu H 572 s mincovou značkou Francisca Bernardiho z rokov 1387-1402, 2 - dukát s mincovou značkou I-V = Jakub Venturi, 3 - quarting razený po roku 1430 aj v Bratislave, 4 - dukát s dvoma ľaliami z rokov 1387-1389 razený v Košiciach, 5 - dukát datovaný približne do rokov 1383-1391 razený v Budíne)