V roku 2007 a 2008 sa podarilo pracovníkom SNM - Archeologického múzea v Bratislave zdokumentovať dva menšie hromadné nálezy keltských strieborných tetradrachiem bratislavského typu.
Nález č. 1 pochádza z Malých Karpát pri Pezinku. Ide o päť kusov veľkých keltských strieborných tetradrachiem bratislavského typu s nápismi BIATEC, NONNOS (dva kusy), BVSSVMARVS a DEVIL.1 V blízkosti nálezu mincí sa podarilo nájsť aj súčasti z noricko-panónskeho opaska.
Nález č. 2 pochádza z Bratislavy - Rače, taktiež z polohy v Malých Karpatoch. Ide o štyri kusy veľkých keltských strieborných tetradrachiem bratislavského typu s nápismi BIATEC (dva kusy), DEVIL a SONNON.2 Spolu s mincami bola podľa informácií nálezcu na mieste ich nálezu nájdená aj nekompletná neskorolaténska bronzová spona typu Jezerine - Feugère 12a.

Nález č. 1, Pezinok

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom BIATEC, variant 3 (tab. I. 1a, 1b; podľa: Kolníková 1991, 11)
Averz: Znázornenie dvoch hláv orientovaných vpravo. Prvú hlavu s účesom zo splývajúcich, do tváre sčesaných vlasov zdobí vavrínový veniec. Na druhej hlave je prilba s chocholom. Okraj mince pred tvárami a nad hlavami lemovaný radom výrazných perličiek.
Reverz: Jazdec sediaci v sedle na koni, cválajúcom vpravo, drží v pravej ruke pravdepodobne vztýčený meč (nevyrazený), v ľavej ruke drží veľký oválny štít. Jazdec má na nohách nevýrazne znázornené ostrohy. Na tele koňa zreteľne viditeľný postroj. Nápis BIATEC značne ošúchaný, nie je ohraničený líniami, ale voľne umiestnený pod nohou jazdca.
Hmotnosť mince: 16,76 g, max. priemer mince: 2,5 x 2,4 cm, max. hrúbka mince: 0,42 cm. Minca je kvalitnej razby, dobre zachovalá, miestami mierne opotrebovaná, ošúchaná používaním. Na okraji mince je malý výčnelok.

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom BVSSVMARVS (tab. I. 2a, 2b; podľa: Kolníková 1991, 13)
Averz: Hlava orientovaná vľavo s dlhým krkom umiestnená na podstavci, ktorý znázorňuje poprsie. Na tvári zvýraznená vysunutá brada, pery, veľké oko a už nevýrazný ošúchaný nos. Vlasy z veľkej časti ošúchané, mierne zvlnené a vzadu zviazané. Ľavú volnú plochu mince pred tvárou vypĺňa nevýrazná palmová ratolesť. Okraj mince nad hlavou lemovaný výraznými perličkami.
Reverz: Vyobrazenie okrídleného koňa, obráteného vpravo. Nápis BVSSVMARVS je rozdelený. Prvá časť nápisu BVSSVM je pod koňom, medzi dvoma vodorovnými líniami, druhá časť ARVS pokračuje voľne bez línií zvislo vpravo hore pred prednými nohami koňa. Okraj mince na reverze lemovaný girlandou.
Hmotnosť mince: 16,91 g, max. priemer mince: 2,65 x 2,45 cm, max. hrúbka mince: 0,4 cm. Minca kvalitnej razby, na reverze dobre zachovalá, na averze ošúchaná používaním.

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom NONNOS, variant 1 (tab. I. 3a, 3b; podľa: Kolníková 1991, 16–17)
Averz: Hlava orientovaná vpravo s mladíckym výzorom, so zvlnenými vlasmi ozdobenými čelenkou (perlovou, resp. vavrínovými lístkami). Oči veľké, nos špicatý a pery taktiež výrazné. Na krku nezreteľný nákrčník. Na portréte znázornené aj ramená, resp. poprsie. Okraj mince pred tvárou lemovaný girlandou.
Reverz: Jazdec sediaci na koni, cválajúcom vpravo, v póze so zdvihnutými rukami a zvýraznenými ramenami. V pravej ruke drží meč a v ľavej ruke palmovú ratolesť. Jazdec s ostrohami na nohách sedí na holom chrbte koňa bez sedla, pričom kôň má postroj (ohlávku a opraty). Horná časť tela jazdca (hlava, meč a ratolesť) vyrazená len sčasti. Nápis NONNOS je medzi dvoma vodorovnými líniami, pod nohami koňa.
Hmotnosť mince: 16,98 g, max. priemer mince: 2,6 cm, max. hrúbka mince: 0,44 cm. Minca kvalitnej razby, na averze čiastočne opotrebovaná, ošúchaná používaním.

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom NONNOS, variant 1 (tab. I: 4a, 4b; podľa: Kolníková 1991, 16–17)
Averz: Hlava orientovaná vpravo s mladíckym výzorom, so zvlnenými vlasmi ozdobenými čelenkou (perlovou, resp. vavrínovými lístkami). Oči veľké, nos špicatý a pery taktiež výrazné. Čelo hlavy ošúchané a nie je viditeľný účes. Na portréte znázornené aj ramená, resp. poprsie. Okraj mince pod ramenami, resp. poprsím lemovaný girlandou.
Reverz: Jazdec sediaci na koni, cválajúcom vpravo, v póze so zdvihnutými rukami a zvýraznenými ramenami. V pravej ruke drží meč a v ľavej ruke palmovú ratolesť. Jazdec s ostrohami na nohách sedí na holom chrbte koňa bez sedla, pričom kôň má postroj (ohlávku a opraty). Horná časť tela jazdca (hlava, meč a ratolesť) vyrazená len sčasti. Nápis NONNOS je vyrazený len z polovice. Vidieť len jeho hornú polovicu medzi dvoma vodorovnými líniami, pod nohami koňa.
Hmotnosť mince: XY g, max. priemer mince: 2,7 x 2,55 cm, max. hrúbka mince: 0,43 cm. Minca kvalitnej razby. Razba na averze a čiastočne reverze však výrazne opotrebovaná, ošúchaná používaním.

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom DEVIL, variant 2 (tab. I: 5a, 5b; podľa: Kolníková 1991, 14–15)
Averz: Hlava muža s dlhým krkom, orientovaná vpravo s nakrátko ostrihanými vlasmi a upraveným účesom.
Reverz: Vyobrazený vlk s roztvorenou tlamou plnou zubov, stojaci na všetkých štyroch nohách, s realisticky stvárnenou srsťou a krátkym chvostom a telom pokrytým srsťou. Nápis DEVIL pod nohami vlka nie je takmer vôbec viditeľný, je opotrebovaný používaním. Okraj mince čiastočne za zobrazením vlka lemovaný plastickou kružnicou.
Hmotnosť mince: 16,82 g, max. priemer mince: 2,67 cm, max. hrúbka mince: 0,39 cm. Minca je kvalitnej razby. Razba na averze a reverze je však výrazne opotrebovaná, ošúchaná používaním.

Súčasti noricko-panónskeho opaska

Bronzová opasková zápona typu Garbsch G1b (tab. I: 9a, 9b; podľa: Garbsch 1965, 80)
Bronzová obdĺžniková opasková zápona s jedným stredovým spojovacím článkom typu Garbsch G1b. Zápona je vyhotovená s dovnútra preliačenou prednou ako aj oboma bočnými stranami v tvare poloblúka. Spojovací článok má v zadnej časti dva zvislé plastické pásiky. V priereze má telo zápony tvar kruhu.
Rozmery zápony: dĺžka zápony s jazýčkom: 4,1 cm, dĺžka rámovej konštrukcie zápony bez jazýčka: 2,7 cm, šírka zápony: 4,1 cm.

Bronzové kovanie opaska typu Garbsch B7g (tab. I. 8a, 8b; podľa: Garbsch 1965, 93)
Upevňovacie čiastočne poškodené obojstranné bronzové plechové kovanie opaska typu Garbsch B7g, zdobené nitmi. Vzhľadom na poškodenie oboch koncov kovania ťažko určiť, o aký typ presne ide. Predpokladáme, že ide o typ Garbsch B7g s troma radmi a troma stĺpcami nitov. Niekoľko nitov zachovaných na oboch vrchných doštičkách. Okolo nitov výzdoba v podobe dvoch koncentrických kruhových žliabkov. Obe kovania sú na ich zahnutom konci pri spojovacej časti zdobené trojicou zdvojených rýh a prepojené dvoma tyčinkami, spojenými osmičkovitou objímkou. Zadná strana nezdobená.
Rozmery kovania: celková dĺžka: 9,6+ cm, šírka: 4 cm.
Ku kovaniu opaska patrí aj jeden fragment plechu (tab. I. 7a, 7b) a jedna tyčinka so spojovacej časti kovania (tab. I. 6). Rozmery kovania plechu z opaska: 3 x 3,2 cm, rozmery tyčinky: 3,7 cm, Ø tyčinky: 0,28 cm.

Nález č. 2, Bratislava - Rača

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom BIATEC, variant 3 (tab. II: 1a, 1b; podľa: Kolníková 1991, 11).
Averz: Znázornenie dvoch hláv orientovaných vpravo. Prvú hlavu s účesom zo splývajúcich, do tváre sčesaných vlasov zdobí vavrínový veniec. Na druhej hlave je prilba s chocholom. Okraj mince pred tvárami a nad hlavami lemovaný radom výrazných perličiek.
Reverz: Jazdec sediaci v sedle na koni, cválajúcom vpravo, drží v pravej ruke pravdepodobne vztýčený meč (nevyrazený), v ľavej ruke drží veľký oválny štít. Jazdec má na nohách nevýrazne znázornené ostrohy. Na tele koňa zreteľne viditeľný postroj. Nápis BIATEC je výrazný a zreteľný, nie je ohraničený líniami, ale voľne umiestnený pod nohou jazdca.
Hmotnosť mince: 16,87 g., max. priemer mince: 2,59 cm, max. hrúbka mince: 0,42 cm. Minca kvalitnej razby, dobre zachovalá, miestami mierne opotrebovaná, ošúchaná používaním.

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom BIATEC, variant 1 (tab. II: 2a, 2b; podľa: Kolníková 1991, 11).
Averz: Znázornenie dvoch hláv orientovaných vpravo. Prvú hlavu s účesom zo splývajúcich, do tváre sčesaných vlasov zdobí vavrínový veniec, z ktorého visia vzadu dve stuhy. Na druhej hlave prilba s chocholom. Mincové pole vypĺňajú brečtanové lístky pod hlavami. Obraz mince lemuje kružnica, zvnútra zdobená symetrickou girlandou.
Reverz: Jazdec voľne sediaci v sedle na koni, cválajúcom vpravo, drží v pravej ruke opraty. Hlava a ľavá ruka nevýrazne vyrazené, takmer nerozoznateľné. Nápis BIATEC výrazný a zreteľný, avšak nie je vyrazený celý, písmená EC sú vyrazené iba čiastočne, presahujú okraj mince. Nápis umiestnený medzi dvoma nevýraznými plastickými vodorovnými líniami. Pred hruďou koňa a pod ním nad nadpisom sú brečtanové lístky.
Hmotnosť mince: 17,07 g, max. priemer mince: 2,68 cm, max. hrúbka mince: 0,41 cm. Minca kvalitnej, aj keď nekompletnej razby, dobre zachovalá, miestami mierne opotrebovaná, ošúchaná používaním.

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom DEVIL, variant 2 (tab. II: 3a, 3b; podľa: Kolníková 1991, 14–15).
Averz: Hlava muža s dlhým krkom, orientovaná vpravo s nakrátko ostrihanými vlasmi a upraveným účesom. Obraz mince lemuje po okraji kružnica a výrazný rad perličiek.
Reverz: Vyobrazený vlk s roztvorenou tlamou plnou zubov, stojaci na všetkých štyroch nohách, s realisticky stvárnenou srsťou a krátkym chvostom a telom pokrytým srsťou. Nápis DEVIL je nekompletný, viditeľné sú iba písmená VIL, umiestnené medzi dvoma rovnobežnými plastickými líniami pod nohami vlka. Okraj mince čiastočne za zobrazením vlka lemovaný plastickou kružnicou.
Hmotnosť mince: 16,92 g, max. priemer mince: 3,23 x 2,68 cm, max. hrúbka mince: 0,34 cm. Minca kvalitnej razby a výrazne nepravidelného tvaru s výrazným lalokovitým výliatkom na okraji. Razba na averze a reverze však čiastočne výrazne opotrebovaná, ošúchaná používaním.

Tetradrachma bratislavského typu s nápisom SONNON, variant 4 (tab. II: 4a, 4b; podľa: Kolníková 1991, 16–17).
Averz: Hlava muža orientovaná vpravo má hrubý nos. Oko výrazné, ústa zvláštne formované, dozadu ustupujúca brada má podbradok. Účes pozostáva s nakrátko ostrihaných vlasov sčesaných dozadu. Vyčnieva z neho ucho. Okolo okraja mince za portrétom vetvičkovitá výzdoba.
Reverz: Jazdec sediaci na koni, cválajúcom vpravo, drží v pravej ruke nad hlavou zdvihnutý meč a v ľavej ruke nevýraznú palmovú ratolesť. Nohy nie sú vyrazené. Nápis (SONNON?) nie je taktiež vyrazený. Celé pole reverzu mince posunuté do spodnej polovice mince.
Hmotnosť mince: 16,92 g, max. priemer mince: 2,71 cm, max. hrúbka mince: 0,42 cm. Minca menej kvalitnej razby. Razba na averze a reverze výrazne opotrebovaná, ošúchaná používaním a reverz mince nie je vyrazený celý. Chýba aj nápis.

Spona typu Jezerine - Feugère 12a, resp. Jezerine IIb (tab. II. 5a, 5b)
Bronzová nekompletná spona s oblúkovito klenutým lučíkom. Lučík zdobený na spodnej časti po bokoch v celej jeho dĺžke dvoma plastickými pásikmi. V priereze profilovaný pásikový lučík prechádza do štíhlej nôžky obdĺžnikového prierezu a v mieste zužujúceho sa prechodu plochý uzlík – manžeta, vyrobený do podoby troch prstencov. Zachycovač spony chýba. Vinutie dvojstranné, symetrické s vnútornou tetivou, ihla z väčšej časti odlomená. Spona na povrchu pokrytá nekvalitnou zelenou patinou, z časti opadanou.
Rozmery predmetu: dĺžka: 4,55+ cm, šírka lučíka: 0,47 cm, šírka vinutia: 0,9 cm.

Vyhodnotenie

Oba poklady tetradrachiem typu BIATEC poukazujú na niekoľko zvláštností, či potvrdzujú doteraz známe skutočnosti o obehu uvedených mincí. V oboch pokladoch sú zastúpené mince s piatimi rôznymi druhmi nápisov – BIATEC, NONNOS, BVSSVMARVS, DEVIL a SONNOS. Tieto predstavovali osobné mená významných predstaviteľov oppida, ktorí sa vyznačovali razbou vlastných mincí. V súčasnosti poznáme 15 rôznych nápisov na minciach, pričom jeden druh je bez nápisu (Kolníková 1998, 3). Keďže Biatec razil v Bratislave mince ako prvý a spočiatku jediný, muselo ísť o veľmi významného muža keltskej spoločnosti. Pravdepodobne bol kmeňovým vodcom, či priamo kráľom (Kolníková 1991, 43). Jeho význam dokladá aj to, že mince s jeho menom sa produkovali počas celej existencie mincovne. Z toho dôvodu patria keltské tetradrachmy bratislavského typu BIATEC medzi najpočetnejšie a v súčasnosti rozoznávame až päť jeho rôznych variantov (Kolníková 1991, 11–12). V oboch nami skúmaných nálezoch sa vyskytli spolu tri mince tohto typu. Čo je však zaujímavé, z pokladu z Bratislavy-Rače pochádza jeho najstarší variant, ktorý sa datuje do počiatkov činnosti keltskej mincovne v Bratislave (Kolníková 1991, 84). Predloha k nemu pochádza z rímskych republikánskych denárov, na ktorých sú zobrazené hlavy Honosa a Virtusa, datované približne do roku 70 pred Kr. Po tomto dátume teda došlo k razbe uvedených mincí v Bratislave (Kolníková 2003, 38). Spomínané varianty sa produkovali pomerne dlhú dobu a preto ich možno považovať za najpočetnejšie mince druhu Biatec. Z toho dôvodu nie je ich výskyt v nami skúmanom poklade ničím výnimočným. V oboch nálezoch sa našlo aj po jednom exemplári tretieho variantu. Napriek tomu, že tento je vzácnejší ako predchádzajúci variant, poznáme ho aj z väčších pokladov mincí nielen zo Slovenska (Bratislava, Žilinská ulica a Reca), ale objavujú sa v rakúskych hromadných nálezoch z Deutsch-Jahrendorfu, Viedne-Simmeringu a Schwechatu, či z Gerlitzenalpu (Kolníková 1991, 11).
V poklade z Pezinka sa zachovali aj dve tetradrachmy s nápisom NONNOS. Uvedený typ mincí sa často objavuje spolu s tetradrachmami s nápisom BIATEC, čo jednoznačne dokladá spolupatričnosť oboch druhov. Mince s nápisom NONNOS sa razili vo väčších počtoch, čo dokumentuje početnosť ich variantov a razba drobných nominálov. Oba druhy mincí sa produkovali súbežne v bratislavskej mincovni pomerne dlhé obdobie. Podobne ako vládca Biatec, aj Nonnos musel mať významné postavenie v keltskej spoločnosti.
Z nálezu v Bratislave-Rači sa objavila aj zvláštna chybná razba varianty NONNOS, kde je nápis zobrazený v obrátenej podobe ako SONNON. K chybe došlo najskôr pri výrobe razidla, kam sa omylom naniesol nápis opačne. Uvedený nedostatok však výrobcov pravdepodobne príliš neznepokojoval, lebo mince s týmito chybami sú relatívne časté a objavujú sa nielen v slovenských, ale aj v rakúskych nálezoch. Uvedená razba patrí do najmladšej fázy činnosti bratislavskej mincovne, ktorej dolná hranica je podľa posledných zistení vymedzená približne rokom 40 pred Kr. (Kolníková 1998, 3; Kolníková 2003, 39). Z ďalších mincí z Rače a Pezinka sú zaujímavé tetradrachmy varianty 2 s nápisom DEVIL. Obe sú dôležité z toho dôvodu, že reprezentujú mladšiu fázu činnosti mincovne a ich produkciu možno zaradiť tesne pred rokom 45 pred Kr. Pravdepodobne najvzácnejšou mincou je tetradrachma s nápisom BVSSVMARVS pochádzajúca z pezinského nálezu. Tieto razby sa doteraz zachovali len v šiestich exemplároch (Kolníková 1991, 13), z ktorých jeden sa našiel práve v Pezinku (Ondrouch 1964, č. 88). Pri oboch nálezoch môžeme súhrnne povedať, že sú tu zastúpené mince zo širokého chronologického obdobia pôsobenia mincovne.
Nálezy tetradrachiem typu BIATEC sú známe predovšetkým z priestoru bratislavského oppida, rozprestierajúceho sa na území Bratislavy. Doteraz je známych sedem hromadných nálezov tetradrachiem bratislavského typu práve z priestoru Bratislavy - Starého mesta a jeho zázemia v polohe na Námestí slobody (Kolníková 1991; Pieta – Zachar 1993, 180). Z oblasti mimo Bratislavy ide o lokality Reca, Pezinok a Bielovce (Ondrouch 1964, č. 88, 91, 96). Hromadné nálezy veľkých strieborných minci bratislavského typu pochádzajú aj z Dolného Rakúska z obcí Schottwein, Deutschen Jarndorfu, z Viedne-Simmeringu, a Schwechattu, ako aj z Korutánskej obce Gerlitzenalpe. Uvedené mince sú známe aj z geograficky vzdialenejších oblastí ako je dnešné Rumunsko, Ukrajina, či Taliansko, čo by mohlo nasvedčovať na smery kontaktov bratislavského oppida (Kolníková 2008, 20). Vo väčšine prípadov ide o nálezy objavené v prvej polovici 20. storočia, resp. ešte o staršie nálezy (Ondrouch 1958, 98 nn.; Kolníková 1991, 24). V prípade Bratislavy - Starého mesta ide o polohy: Hausbergl na severozápadnom návrší Bratislavského hradu, námestie SNP (Tatrabanka), dva hromadné nálezy pochádzajú z Námestie slobody a jeden nález je z neďalekej Žilinskej ulice, kde bola situovaná tzv. remeselnícka osada (Ondrouch 1964; Kolníková 1991, 25 n.). Okrem týchto hromadných nálezov sa v priestore Bratislavy objavujú solitérne exempláre aj v neskorolaténskych sídliskových vrstvách a objektoch.
Nález piatich kusov tetradrachiem bratislavského typu Biatec, ako sme už spomenuli vyššie, nie je z Pezinka prvým. V minulosti pred rokom 1907 bol v Pezinku nájdený a neskôr aj publikovaný nález dvoch až troch strieborných tetradrachiem bratislavského typu s nápismi BVSV, BVSSVMARVS a možno aj COBROVOMARVS (Ondrouch 1958, 105; Ondrouch 1964, č. 88; Fiala 1998, 212–213). Ako sme už spomenuli v úvode, v blízkosti plochy nálezu Biatecov sa podarilo nájsť aj súčasti z noricko-panónskeho opaska (kovania a zápona), čo by istým spôsobom mohlo naznačovať dobu, kedy sa nález dostal do zeme. Vzhľadom na datovanie súčastí noricko-panónskeho opaska a za predpokladu, že mince a opasok spolu súvisia, ide pravdepodobne o obdobie, kedy sa oblasť Bratislavy dostáva do sféry vplyvu Norikov, po ústupe Dákov niekedy v poslednej tretine/štvrtine 1. storočia pred Kr.
Dva nálezy tetradrachiem bratislavského typu z Pezinka, už spomínaný starší spred roka 1907 (Ondrouch 1958, 105; Ondrouch 1964, č. 88) a nami prezentovaný nový nález, ako aj nálezy mincí menších nominálov bratislavského typu Simmering v jeho blízkom okolí, napríklad: Slovenský Grob (Pánis 2004, 193; Čambal – Pospechová – Wittgrúber, v tlači), Blatné (Čambal, v tlači) a v okolí Modry alebo Svätého Jura pri Bratislave (Kolníková 1990, 251) potvrdzujú výrazné osídlenie priestoru v okolí Pezinka a v povodí toku Čiernej vody (Slovenský Grob, Chorvátsky Grob) v neskorej dobe laténskej. Naznačujú tým úzke kontakty s bratislavským oppidom, pričom je zrejmé, že táto oblasť tvorila v neskorolaténskom období jeho širšie zázemie (Čambal 2008, 104; Pieta 2008, 81). Nález spony typu Alèsia (Čambal –Wittgrúber 2006, 323) a nami prezentovaného nálezu tetradrachiem bratislavského typu v kopcoch Malých Karpát z okolia Pezinka, snáď dokazujú aj dôležitosť priechodu, resp. komunikácie cez Karpaty v priestore Pezinskej Baby smerom na Záhorie.

Súčasti noricko-panónskeho opaska

Noricko-panónske súčasti odevu sa v priestore juhozápadného Slovenska vyskytujú predovšetkým v rámci obdobia staršej doby rímskej. Vyskytujú sa ako súčasti výbavy hrobových celkov, datovaných do obdobia prvých decénií 1. storočia po Kr., na pohrebiskách v Abraháme, Kostolnej pri Dunaji, Sládkovičove a v hroboch z Bratislavy-Devína (Kolník 1959; Kolník 1980, Kolník 1991). Ide predovšetkým o spony a súčasti opaskov. V poslednom období sa problematike noricko-panónskych súčastí odevu venovala I. Kvetánová (Kvetánová 2006, 379 nn.). Tieto predmety sú spojované s pôvodným keltským obyvateľstvom Norika a Panónie v neskorej dobe laténskej, ktoré sa tešili obľube aj v prvom storočí po Kr. v germánskom prostredí barbarika. V Noriku sa pásové garnitúry nachádzajú predovšetkým v ženských hroboch, avšak v Čechách, resp. v barbariku sa objavujú hlavne v mužských hroboch, napríklad na pohrebisku v Dobřichově-Pičhore (Droberjar 1999a, 3; Droberjar 1999b; Krekovič 1987, 246; Kvetánová 2006, 384).
Na lokalite v Malých Karpatoch pri Pezinku (miesto nálezu má podobu malej terasy nad tokom potoka) sa podarilo pri overovaní nálezových okolností nájsť v blízkosti nálezu piatich kusov tetradrachiem bratislavského typu Biatec aj niekoľko súčastí noricko-panónskeho opaska. Ide o bronzovú obdĺžnikovú opaskovú záponu s jedným stredovým spojovacím článkom typu Garbsch G1b (tab. I: 9a, 9b) (Garbsch 1965, 80) a o obojstranné, nitmy zdobené bronzové plechové kovanie opaska typu Garbsch B7g (tab. I: 8a, 8b) (Garbsch 1965, 93). Vzhľadom na poškodenie oboch koncov kovania je ťažké určiť, o aký typ presne ide. Predpokladáme však, že ide o typ Garbsch B7g s troma radmi a troma stĺpcami nitov. Pravdepodobne ide o starší variant kovania, keďže sa odlišuje jednak prepojením oboch kovaní, kde sú plechy kovania prepojené pomocou dvoch tyčiniek, ktoré sú spojené osmičkovitou objímkou na oboch ich koncoch. Typy patriace do doby rímskej sú spojované už kompletne odliatou rámovou spojkou so stredovou prepážkou. Odlišná je aj výzdoba prehnutých častí oboch plechov kovaní v mieste spojenia platničiek v stredovej časti. V našom prípade sú ryhy rovné, v prípade doby rímskej sú už šikmé a za prehnutou časťou je plech kovania vypuklý v tvare zvislej šošovky. Na pohrebiskách zo začiatku staršej doby rímskej sa vyskytujú už práve vyvinutejšie formy týchto opaskových kovaní. Ku kovaniu opaska patrí aj jeden fragment plechu zo spodnej nezdobenej časti plechového kovania (tab. I: 7a, 7b) a jedna tyčinka zo spojovacej časti kovania (tab. I: 6). Klasický typ týchto kovaní sa nachádza už na spomínaných žiarových pohrebiskách zo staršej doby rímskej v Abraháme – hrob 166 (Kolník 1980, Taf. XLVIII: 166: d), Sládkovičove – hrob 58 a hrob 64 (Kolník 1980, Taf: CLI: g; CLIII: c), ako aj v Bratislave-Devíne, v hrobe A (Kolník 1991, obr. 5). Podobné kovanie typu Garbsch B7b pochádza aj zo žiarového hrobu zo Žlkoviec (Kolník 1959, tab. IV: 1 – 3).
Podľa J. Garbscha ide v prípade opaskov typu Garbsch B7g, ako aj v prípade zápony typu Garbsch G1b o najvčasnejšie formy, vyskytujúce sa v prvých desaťročiach 1. storočia po Kr. (Garbsch 1965, 92). Podľa E. Droberjara spadajú do včasnej fázy stupňa B1 (B1a – 10/5 pred Kr. – 20/30 po Kr.; Droberjar 1999b, 145). Analogický nález zápony typu Garbsch G1b z Pezinka pochádza zo Skalskej Novej Vsi, z oblasti púchovskej kultúry (Pieta 1982, 50, Taf. XVI: 15). Podľa E. Krekoviča ide podobne ako v prípade nálezu z Pezinka o starobylý tvar tohto typu noricko-panónskej zápony (Krekovič 1987, 246). Predpokladáme, že súčasti noricko-panónskeho opasku so záponou patria k najvčasnejším typom noricko-panónskych opaskových garnitúr, spadajúcich do obdobia poslednej tretiny/štvrtiny 1. storočia pred Kr.
Keďže ide o nález bez bližších nálezových súvislostí, je problematické určiť vzťah medzi mincami a súčasťami noricko-panónskeho opaska. Avšak keďže išlo o nález na pomerne malej ploche terasy a nenachádzali sa tam žiadne iné nálezy, môžeme predpokladať, že nález mincí pravdepodobne súvisí so súčasťami noricko-panónskeho opaska. Pre oblasť bratislavského oppida sa predpokladá po polovici 1. storočia pred Kr. výrazný vplyv Norikov, po porážke Bójov Dákmi okolo polovice 1. storočia pred Kr., čoho dokladom je aj hromadný nález norických mincí typu Eis, Magdalensberg a tetradrachmy s nápisom ADNAMATI z Bratislavského hradu (Kolníková 1996, 50; Čambal 2004, 42 nn.). Z toho dôvodu predpokladáme, že sa mince bratislavského typu Biatec, ako aj súčasti noricko-panónskeho opaska dostali do zeme niekedy v dobe zániku bratislavského oppida počas Augustovho principátu, v poslednej štvrtine 1. storočia pred Kr.
Možná prítomnosť noricko-panónskeho opaska s tetradrachmami v jednom poklade by dokladala jeden zaujímavý fakt. Medzi datovaním tetradrachiem (70 – 40 pred Kr.) a noricko-panónskym opaskom, ktorý možno približne zaradiť do včasnej fázy stupňa B1 (B1a – 10/5 pred Kr. – 20/30 po Kr.), resp. o niečo skôr, je niekoľko desaťročný rozdiel. To by mohlo naznačovať, že tetradrachmy sa mohli naďalej používať aj po zničení panstva Bójov. Nie je však vylúčené, že majiteľ ich mohol uchovať len kvôli obsahu drahého kovu.

Spona typu Jezerine - Feugère 12a, resp. Jezerine IIb

Bronzová oblúková spona typu Jezerine - Feugère 12a bola ako prvá definovaná J. Wernerom (Werner 1961, 143). Ide o včasnorímsku sponu s najväčšou koncentráciou východne a južne od Álp. Sponu pomenovala na základe jej toponymného náleziska Jezerine v Bosne - Hercegovine S. Rieckhoffová (Rieckhoff 1975, 24 n., Taf. 1: 5; 12). V súčasnosti sa používa označenie tejto spony ako typ Jezerine - Feugère 12a (Feugère 1985, 253–258, 438), resp. presnejšie pre typ nášho exempláru Jezerine IIb (Demetz 1999, 100, Taf. 25: 5). Nami spracovávaná spona má analógiu v Bratislave na Hlavnom námestí č. 7, vo výplni neskorolaténskeho objektu 14 (Musilová – Lesák 1996, 98 n., tab. II: 3 a, b). Zhoduje sa spôsobom výroby, ktorý je chybný (Musilová – Lesák 1996, 98), t. j. obe spony sú zdobené na spodnej strane lučíka. Zaujímavé je, že v minulosti sa pokúsil o vyčlenenie tzv. bratislavského variantu spony typu Jezerine Lev Zachar. K sponám typu Jezerine priradil nález spony, pochádzajúci z Panskej ulice 19 – 21, z objektu 3a/85 vrstvy 15/I (Zachar – Rexa 1988, 60–62, Abb. 25: 6). Avšak v jej prípade ide o odlišný typ neskorolaténskej spony, konkrétne o variant spony typu Feugère 11a (Feugère 1985, 247; Pieta – Zachar 1993, 170). V našom prípade by sme teoreticky mohli uvažovať o miestnom napodobení spony typu Jezerine - Feugère 12a, keďže ide o rovnaký spôsob výroby, podobne ako v prípade nálezu z Hlavného námestia č. 7 (zdobená spodná časť lučíka spony).
Oblúkové včasnorímske, resp. neskororepublikánske spony typu Jezerine - Feugère 12a sú v našom prostredí datované do neskorolaténskeho stupňa LTD2 po roku 50 pred Kr., pričom sa objavujú až v jeho závere okolo začiatku poslednej tretiny 1. storočia pred Kr. (Musilová – Lesák 1996, 103). Z hradiska v Devíne pochádzajú dva nálezy bronzových spôn typu Jezerine. Ide o typ spony Jezerine - Feugère 12a, vyrobenej v klasickom prevedení so zdobenou vrchnou stranou lučíka (Pieta – Plachá 1999, Abb. 11: 1), ako aj o typ Jezerine - Feugère 12b2, ktorá je zdobená na lučíku figurálnymi motívmi (Pieta – Plachá 1999, Abb. 13: 12). Oba nálezy spôn z Bratislavy-Devína sa nachádzali v neskorolaténskej vrstve, ktorá bola pod vrstvou z augustovského obdobia (Pieta – Plachá 1999, 194).
Datovanie spony typu Jezerine - Feugère 12a spadá podľa S. Rieckhoffovej do obdobia záveru rímskej republiky, pričom sa spomínaná spona vyskytuje ešte v prvých rímskych táboroch augustovského obdobia na Rýne, potom sa jej výskyt končí (Rieckhoff 1975, 26). Spony typu Jezerine boli vyrábané od polovice 1. storočia pred Kr., približne do 30 rokov 1. storočia pred Kr., avšak väčšina z týchto spôn bola vyrábaná a používaná aj počas posledných troch desaťročí starého letopočtu (Demetz 1999, 103). Podobne sú tieto spony datované aj ďalšími bádateľmi (Feugère 1985, 258; Guštin 1991, 41 n.). Podľa S. Demetza sú spony typu Jezerine IIb najstaršie spomedzi ním vyčleneného typu II. (IIa, IIc) a ich výskyt trvá zhruba do obdobia zlomu letopočtov (Demetz 1999, 105, Abb. 7). Za predpokladu, že spona typu Jezerine - Feugère 12a, resp. Jezerine IIb súvisí s nálezom štyroch tetradrachiem z Bratislavy - Rače, môže byť vodítkom aj k určeniu doby ich uloženia do zeme v období po polovici 1. storočia pred Kr., až začiatku poslednej tretiny 1. storočia pred Kr. Naskytli sa dve možnosti, kedy sa mohli mince dostať do zeme. Ide o udalosti, súvisiace s bójsko-dáckym konfliktom, resp. o niečo neskôr, pravdepodobne v období zániku bratislavského oppida na začiatku Augustovho principátu (Kolníková 1996; Čambal 2004). Keďže ide o nález bez bližších nálezových súvislostí, je do značnej miery problematické jeho presné datovanie, ako aj jednoznačné určenie vzťahu medzi mincami a nálezom spony.

Záver

Prezentované nálezy mincí bratislavského typu Biatec z Pezinka a Bratislavy-Rače sú v posledných desaťročiach jediné známe a zdokumentované hromadné nálezy, resp. nálezy obsahujúce viac exemplárov mincí tohto typu. V oboch prípadoch nálezov mincí z Pezinka a Bratislavy-Rače ide o klasické zloženie súboru mincí, kde sú zastúpené razby, spadajúce do všetkých fáz razobnej aktivity keltskej mincovne v Bratislave (Kolníková 1991, 84). Nález z Bratislavy-Rače spadá do oblasti tzv. Veľkej Bratislavy a do istej miery vyplňuje vákuum nálezov mincí bratislavského typu smerom na východ k Pezinku, odkiaľ sú v súčasnosti známe už dva nálezy tetradrachiem bratislavského typu. Oba nálezy sú dôležité aj z dôvodu, že sa v ich blízkosti našli s bronzovou sponou typu Jezerine - Feugère 12a (Bratislava-Rača), a tiež so súčasťami noricko-panónskeho opaska typu Garbsch B7g a s opaskovou záponou typu Garbsch G1b. Práve tieto predmety teoreticky môžu naznačovať obdobie, kedy mohli byť mince uložené do zeme, t. j. pravdepodobne v období úpadku moci Bójov v tomto priestore a zániku bratislavského oppida v poslednej tretine/štvrtine 1. storočia pred Kr.

Poznámky:
1 Mince sú uložené v súkromnej zbierke a kovania z noricko-panónskeho opaska sú uložené v zbierkach Mestského múzea v Pezinku.
2 Mince a spona sú uložené v súkromnej zbierke.

Literatúra
ČAMBAL, R. 2004: Bratislavský hradný vrch – akropola neskorolaténskeho oppida. Zbor. SNM, Arch. Supplementum 1, Bratislava 2004.
ČAMBAL, R. 2008: Osídlenie okresov Bratislava, Senec a Pezinok v dobe laténskej. In. Pospechová, P. – Wittgrúber, P. (Ed.).: Zborník CARNVNTVM – GERVLATA. Germánske osídlenie pri Dunaji v priestore Bratislavskej brány ako širšie hospodárske zázemie Carnunta a Gerulaty, Bratislava 2008, s. 101–117.
ČAMBAL, R. v tlači: Keltská minca typu Simmering z Blatného. Slov. Num. XIX, v tlači.
ČAMBAL, R. – POSPECHOVÁ, P. – WITTGRÚBER, P. v tlači: Keltské mince typu Simmering zo Slovenského Grobu. Slov Num. 19, v tlači.
ČAMBAL, R. – WITTGRÚBER, P. 2006: Spona typu „Alèsia“ z Pezinka. Zbor. SNM 98, Arch. 16, s. 323–330.
DEMETZ, S. 1999: Fibeln der Spätlatène- und frühen römischen Kaiserzeit in den Alpenländern. Raden/Westf.
DROBERJAR, E. 1999a: Od plaňanských pohárů k vinařické skupině. Kulturní a chronologické vztahy na území Čech v době římské a v časné době stěhování národů. Sborník Národního muzea, Praha 53, s. 1–58.
DROBERJAR, E. 1999b: Dobřichov-Pičhora. Ein Brandgräberfeld der ältern römischen Kaiserzeit in Böhmen (Ein Beitrag zur Kenntnis des Marbod-Reichs). Fontes archaeolologici Pragenses 23. Prague.
FIALA, A. 1998: Nález keltskej tetradrachmy COBROVOMARUS v Modre-Záhumeniciach. Slov. Num. 15, s. 212–213.
FEUGÈRE, M. 1985: Les fibules en Gaule méridionale de la conqête à la fin du Ve siècle ap. J.-C. Revue Archéologique de Narbonnaise, Supplément 12, Paris.
GARBSCH, J. 1965: Die norisch-pannonische Frauentrach im 1. und 2. Jahrhundert. München.
GUŠTIN, M. 1991: Posočje in der jüngeren Eisenzeit. Ljubljana.
KOLNÍK, T. 1959: Germánske hroby zo staršej doby rímskej zo Zohora, Žlkoviec a Kostolnej pri Dunaji. Slov. Arch. 7, s. 144–162.
KOLNÍK, T. 1980: Römerzeitliche Gräberfelder in der Slowakei. Bratislava.
KOLNÍK, T. 1991: Zu ersten Römern und Germanen an der mittelren Donau im Zusammenhang mit den geplanten römischen Angriffen gegen Marbod 6 n. Chr. In: Die römische Okkupation nördlich der Alpen zur Zeit des Augustus. Kolloquium Bergkamen 1989: Vorträge, Bodenaltertürmer Westfalens, Bd. 26. Aschendorf Münster, s. 71–84.
KOLNÍKOVÁ, E. 1990: Neznámy hromadný nález keltských mincí z okolia Modry alebo Jura pri Bratislave z roku 1910. Slov. Num. 11, s. 249–253.
KOLNÍKOVÁ, E. 1991: Bratislavské keltské mince. Bratislava.
KOLNÍKOVÁ, E. 1996: Norische Münzen im Oppidum Bratislava und in seinem Hinterland. Slov. Num. 14, s. 9–57.
KOLNÍKOVÁ, E. 1998: Bratislavské keltské mince vo svetle doterajších poznatkov. Numizmatika 16, Bratislava, s. 1–13.
KOLNÍKOVÁ, E. 2003: Keltské mincovníctvo na Slovensku – vrchol peňažno-historického vývoja pred zlomom letopočtu. Ľudia – Peniaze – Banky. Zborník z konferencie. Bratislava, s. 33–46.
KOLNÍKOVÁ, E. 2008: Keltské mince v dejinách Slovenska. K nedožitým 80. narodeninám Jozefa Hlinku. Zbor. SNM 100, Hist. 46, s. 11–30.
KREKOVIČ, E. 1987: Rímske importy na Slovensku. Pam. Arch. 78, s. 231–282.
KVETÁNOVÁ, I. 2006: Noricko-panónske súčasti odevu v germánskych hroboch zo severnej časti stredného Podunajska. In. Droberjar, E. – Lutovský, M. (eds.).: Archeologie Barbarů 2005, Praha, s. 379–404.
MUSILOVÁ, M. – LESÁK, B. 1996: Neskorolaténske osídlenie na Hlavnom námestí č. 7 (Kutscherfeldov palác) v Bratislave. Zbor. SNM 90, Arch. 6, s. 87–105.
ONDROUCH, V. 1958: Keltské mince typu Biatec z Bratislavy. Bratislava.
ONDROUCH, V. 1964: Nálezy keltských, antických a byzantských mincí na Slovensku. Bratislava.
PÁNIS, B. 2004: Nálezy mincí z Pezinku a zo Slovenského Grobu. Slov. Num. 17. s. 193–194.
PIETA, K. 1982: Die Púchov -Kultur. Nitra.
PIETA, K. 2008: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Archaeologica Slovaca Monographiae, Tomus XI. Nitra.
PIETA, K. – PLACHÁ, V. 1999: Die ersten Römer im nördlichen Mitteldonauraum im Lichte der neuen Grabungen in Devín. In: Fischer, Th. – Precht, G. – Tejral, J. (Hrsg.): Germanen beiderseits des spätantiken Limes. Köln – Brno, s. 179–205.
PIETA, K. – ZACHAR, L. 1993: Neskorolaténske oppidum v historickom jadre mesta. In: T. Štefanovičová a kol.: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava, s. 148–209.
RIECKHOFF, S. 1975: Münzen und Fibeln aus dem Vicus des Kastells Hüffingen (Schwarzwald-Baar-Kreis). In: Saalburg Jahrbuch 32, Berlin – New York.
ZACHAR, L. – REXA, D. 1988: Beitrag zur Problematik der spätlatènezeitlichen Siedlungshorizonte innerhalb des Bratislavaer Oppidums. Zbor. SNM 82, Hist. 28, s. 27–72.

Pred niekoľkými rokmi sa podarilo autorom článku zdokumentovať zaujímavý súbor 24-och keltských mincí a jedného zlatého ingotu, ktoré boli objavené neďaleko obce Slovenský Grob (obr. 1). Hodnotenie celého komplexu je však problematické, lebo nemusí tvoriť jeden hromadný nález mincí v pravom slova zmysle, ale môže ísť o razby zozbierané na keltskom sídlisku. Mince sa totiž nenachádzali spolu na jednom mieste, ale boli roztiahnuté na ploche niekoľkých m2. V prípade ak išlo o poklad, tak k jeho rozptýleniu došlo poľnohospodárskou činnosťou. Uvedená oblasť je totiž dlhodobo obrábaná. Napriek možným pochybnostiam sa však skôr prikláňame k názoru, že ide o hromadný nález. Predpokladáme to z toho dôvodu, že všetky mince pochádzajú z jedného časového úseku neskorej doby laténskej.

Popis mincí
1. Čechy, Morava, Rakúsko, Bójovia, AV, 1/8-statér tzv. T typu, 2./1. storočie pred n. l. (obr. 2:1)
Av.: Hrboľ.
Rv.: Konkávny tvar, v ňom je znak v tvare písmena T.
0,95 g; 8,28x7,29 mm; akosť: 97,8 % Au; 2,2 % Ag.1
Lit.: PAULSEN 1933, č. 239; DEMBSKI 1998, č. 510; KOSTIAL 2003, č. 44.

2. Juhozápadné Slovensko, Bójovia (cca 70-40 ? pred n. l.), drachma typu Simmering (obr. 2:2)
Av.: Dve línie listov vavrínovej ratolesti lemované sprava vajcovcom, po ľavej strane je ďalšia rada listov vajcovca a vedľa nej je perlovec.
Rv.: Cválajúci kôň zľava, nad ním je malý vták.
2,16 g; 12,6x14,8 g.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 864; DEMBSKI 1998, č. 712-717.

3. Drachma typu Simmering (obr. 2:3)
Av.: Dve línie listov vavrínovej ratolesti lemované sprava aj zľava líniou vajcovca, po ľavej strane je perlovec.
Rv.: ako č. 2.
2,03 g; 12,42x12,57 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 858-865; DEMBSKI 1998, č. 713-716.

4. Drachma typu Simmering (obr. 2:4)
Av.: Náznak línie listov vavrínovej ratolesti.
Rv.: Cválajúci kôň zľava, nad ním náznaky kolesa, pod bruchom sú dva prívesky, hriva je tvorená štyrmi guličkami, kôň má výraznú hlavu s otvorenou papuľou.
2,12 g; 13,4x13,8 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 867-882.

5. Drachma typu Simmering (obr. 2:5)
Av.: Dve línie listov vavrínovej ratolesti, po oboch stranách línia vajcovca a zľava je ohraničená perlovcom.
Rv.: Cválajúci kôň zľava, nad ním je predmet pripomínajúci koleso, ktoré je rozdelené na štyri časti. Kôň má tri prívesky, výraznú hlavu s vysokými ušami.
2,15 g; 12,1x13,7 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 920, 924; DEMBSKI 1998, č. 722-726.

6. Drachma typu Simmering (obr. 2:6)
Av.: Motív pripomínajúci voz, obraz v tvare ležatého Y, pod ním sú dva predmety v tvare kolesa.
Rv.: Nevýrazne zobrazený kôň zľava s dvoma príveskami.
2,24 g; 12,5 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, av. č. 942,943 ?

7. Drachma typu Simmering (obr. 2:7)
Av.: Excentricky vyrazený zvláštny obraz s dvoma naznačenými kolesami?, medzi nimi je zvláštny útvar v tvare ležiaceho písmena Y, stred pola je lemovaný vajcovcom.
Rv.: Excentricky a nevýrazne zobrazený kôň s dlhým pretiahnutým telom bez hlavy, nad koňom je kruhový útvar – koleso. Kôň má dlhý zdvojený chvost.
1,99 g; 13,1x13,5 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 947; DEMBSKI 1998, č. 679.

8. Drachma typu Simmering (obr. 2:8 )
Av.: Bližšie neurčený útvar, ktorý možno pripomína koňa, nad ním je veľké koleso s bodkou v strede.
Rv.: Excentricky zobrazený kôň s dlhým pretiahnutým telom, viditeľná len časť hlavy, nad koňom je kruhový útvar – koleso s bodkou v strede. Kôň má dlhý zdvojený chvost.
2,13 g; 13,02x13,7 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 947; DEMBSKI 1998, č. 679.

9. Drachma typu Simmering (obr. 2:9)
Av.: Bližšie nešpecifikovaný obraz, z ktorého sú viditeľné dva kruhy, pravdepodobne zvyšok ležiaceho písmena Y a časť perlovca?
Rv.: Štylisticky zobrazený kôň s dlhým krkom, ktorý skôr pripomína veľké písmeno V, viditeľné sú dve predné nohy, pod bruchom sú stopy po dvoch príveskoch.
2,16 g; 11,45x13,2 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 951 av. a 850 rv.; DEMBSKI 1998, č. 682.

10. Drachma typu Simmering (obr. 2:10)
Av.: Bližšie nešpecifikovaný obraz, na ktorom sú náznaky perlovca alebo zvyškov vavrínových listov?
Rv.: Kôň s dlhým krkom a trupom, pod bruchom sú viditeľné dva prívesky, zobrazené sú dve zadné nohy a chvost. Nad koňom je motív slnka?
1,91 g; 12,7x13,3 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 967-968; DEMBSKI 1998, č. 690?

11. Drachma typu Simmering (obr. 2:11)
Av.: Dve línie listov vavrínového venca, náznaky perlovca.
Rv.: Slabo viditeľný kôň s dlhým trupom a štyrmi dlhými nohami, pod bruchom sú náznaky troch príveskov.
2,23 g; 12,6x12,3 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 906 a 882 av.

12. Drachma typu Simmering (obr. 2:12)
Av.: Zľava je línia perlovca a vajcovca, dve línie listov vavrínovej ratolesti a na pravo od nej sú možno zvyšky ďalšieho perlovca.
Rv.: Zreteľne viditeľný kôň s veľkou hlavou, hriva je zobrazená vo forme štyroch guličiek, kôň má dlhé nohy a chvost, pod bruchom sú dva prívesky, možno náznak tretieho.
2,09 g; 13,1 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 869-874; DEMBSKI 1998, č. 710.

13. Drachma typu Simmering (obr. 2:13)
Av.: Zľava je línia perlovca a vajcovca, dve línie listov vavrínovej ratolesti a na pravo od nej je ďalšia línia vajcovca a perlovca.
Rv.: Nezreteľne vyrazený kôň, z ktorého je viditeľná len časť hlavy, predných nôh, krku a dlhých uší. Nad koňom sú zvyšky útvaru vo forme kvetu.
2,16 g; 12,35x15,26 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 887.

14. Drachma typu Simmering (obr. 2:14)
Av.: Zľava je línia perlovca a vajcovca, dve línie listov vavrínovej ratolesti a na pravo od nej je ďalšia línia vajcovca a perlovca.
Rv.: Štylizovaný kôň s dlhým krkom a trupom, len slabo naznačenými nohami a chvostom, hriva je zobrazená vo forme guličiek, pod koňom sú tri prívesky a nad ním je útvar vo forme kvetu.
2,16 g; 13x13,3 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 886-889, 896; DEMBSKI 1998, č. 702-705.

15. Drachma typu Simmering (obr. 2:15)
Av.: Slabo vyrazený a nezreteľný obraz.
Rv.: Štylizovaný kôň s kratším krkom a trupom, slabo naznačené nohy, hriva je zobrazená vo forme štyroch guličiek, pod koňom sú tri prívesky, nad ním je útvar vo forme kvetu.
2,47 g; 13,5x14,4 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 886-898.

16. Drachma typu Simmering (obr. 2:16)
Av.: Excentricky vyrazený obraz, na ktorom je viditeľná línia vajcovca, dve línie listov vavrínovej ratolesti.
Rv.: Štylizovaný slabo zobrazený kôň, nad ktorým je útvar vo forme kvetu.
2,23 g; 13,1x13,3 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 886-887; DEMBSKI 1998, č. 702-704.

17. Drachma typu Simmering (obr. 2:17)
Av.: Zľava je viditeľný perlovec, línia vajcovca, dve línie listov vavrínovej ratolesti, na pravo od nej sú zvyšky pravdepodobne perlovca.
Rv.: Slabo zobrazený kôň s dlhým krkom a trupom, nad ktorým je útvar vo forme kvetu, slabo naznačené nohy a chvost.
1,70 g; 12x12,6 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 887-893; DEMSKI 1998, č. 703.

18. Drachma typu Simmering (obr. 2:18)
Av.: Zľava je viditeľný vajcovec, dve línie listov vavrínovej ratolesti, na pravo od nej sú zvyšky vajcovca a perlovca.
Rv.: Zreteľne zobrazený kôň s krkom a hrubším trupom, nad ktorým je výrazný útvar vo forme kvetu, predné nohy nie sú viditeľné, chvost je kratší a stočený, hlava je zreteľná s dvomi výraznými ušami.
2,17 g; 11,6x13,66 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 896; DEMBSKI 1998, č. 704-705.

19. Drachma typu Simmering (obr. 2:19)
Av.: Zľava je viditeľný perlovec, línia vajcovca, dve línie listov vavrínovej ratolesti, na pravo od nej sú zvyšky pravdepodobne vajcovca.
Rv.: Štylizovaný kôň s kratším krkom a dlhým trupom, nad ktorým sú zvyšky útvaru vo forme kvetu, zadné nohy sú výrazné a dlhé, chvost je len naznačený, pod koňom sú tri prívesky.
2 g; 12,2x13,6 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 905.

20. Drachma typu Simmering (obr. 2:20)
Av.: Zľava je len jedna línia, pravdepodobne vajcovca, dve línie listov vavrínovej ratolesti, napravo od nej je jedna línia pravdepodobne perlovca.
Rv.: Excentricky zobrazený kôň s kratším krkom a trupom, nad ktorým je prázdne pole, predné nohy nie sú viditeľné, pod koňom sú dva prívesky, hriva je naznačená dvomi guličkami, výrazná hlava s dlhými ušami, chvost je veľký, stočený a v strede neho je gulička.
2,14 g; 12,53x13,49 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 937.

21. Drachma typu Simmering (obr. 2:21)
Av.: Nezreteľný obraz, viditeľné sú len náznaky perlovca a línie listov vavrínovej ratolesti.
Rv.: Slabo zobrazený kôň, zachovali sa z neho len dlhý krk a trup koňa.
2,13 g; 12,6x13,5 mm; bližšie neurčený simmering.

22. Drachma typu Simmering (obr. 2:22)
Av.: Zľava je viditeľný perlovec, línia vajcovca a dve línie listov vavrínovej ratolesti.
Rv.: Obraz je nečitateľný.
2,37 g; 12,2x12,7 mm; bližšie neurčený simmering.

23. Drachma typu Simmering (obr. 2:23)
Av.: Zľava je viditeľný perlovec, línia vajcovca, dve línie listov vavrínovej ratolesti, na pravo od nej sú zvyšky pravdepodobne perlovca.
Rv.: Výrazne zobrazený kôň s dlhým tenkým krkom a robustnejším trupom, nad koňom je sediaci vták, hriva je zobrazená vo forme štyroch guličiek, veľká robustná hlava v strede s guličkou a s dlhšími ušami, nohy sú kratšie, pod koňom sú tri prívesky, dlhý a stočený chvost v strede s guličkou.
2,11 g; 13,4x14,2 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 992-1000 Av; DEMBSKI 1998, č. 660.

24. Typ Liptovská Mara, AE didrachma (obr. 2:24)
Av.: Obrovský hrboľ, ktorý pokrýva takmer tri štvrtiny plochy mince.
Rv.: Kôň zľava s dlhým stočeným krkom zakončený oblúkom. Pred ním je náznak vlnovky, výrazné štyri nohy, ktorých kolená sú zvýraznené guličkami, nimi je zobrazený aj chvost, nad koňom sú štyri guličky, pod koňom je výrazný kolkovitý symbol.
5,41 g; 14,6x16 mm;
Lit.: KOLNÍKOVÁ 2004, obr. 2, typ LM.

25. Tyčinkový zlatý ingot obdĺžnikového tvaru (obr. 2:25)
Rozmery: 6,57 g; dĺžka – 29,86 mm; výška – 5,42 mm; hrúbka – 3,05 mm; akosť: 99,1 % Au; 0,9 % Ag.

Mince

Skúmaný súbor mincí a zlatého ingotu zo Slovenského Grobu je zaujímavým dokladom keltského osídlenia v tomto regióne. Zo všetkých zachovaných mincí tvorí jednu z najzaujímavejších razieb 1/8-statér typu T, ktorý nepatrí medzi časté razby na našom území.2 Uvedené mince sú dlhodobo považované za bójske razby (PAULSEN 1933, 239-241; DEMBSKI 1998, č. 510; KOSTIAL 2003, č. 44). 1/8-statéry sú známe z niekoľkých významných keltských hradísk a ich výskyt sa sústreďuje najmä do oblasti južnej Moravy a rakúskej časti severne od Dunaja. Najväčší výskyt týchto mincí bol dosiaľ zaznamenaný na oppide Oberleiserberg, kde sa ich našlo päť exemplárov a jeden suberátny kus (MILITKÝ 2001, 1198, tab. 1; Taf. 1, č. 6). Vďaka ich zvýšenému nárastu v tomto priestore sa považovali za mince miestnej produkcie (DEMBSKI 1994, 62-63; KOLNÍKOVÁ 1998, 18). To by podporoval aj fakt, že okrem Oberleiserbergu sú známe aj z Roseldorfu (DEMBSKI 1992, č. 16). 1/8-statéry typu T pochádzajú aj z významného moravského oppida Staré Hradisko, kde sa našiel taký istý typ ako je nami skúmaný exemplár zo Slovenského Grobu (MEDUNA 1970, 47, č. inv. č. 123; tab. 58, č. 6; ČIŽMÁŘ 2002, 36). Na území Slovenska boli podobné mince zaznamenané len v jedinom exemplári pochádzajúcom z významného keltského hradiska v Trenčianskych Bohuslaviciach (KOLNÍKOVÁ 1998, 13, č. 23). Tu objavená minca je však úplne iného typu ako exemplár zo Slovenského Grobu, ktorý dosahuje hmotnosť 0,95 g. To ho radí medzi dosiaľ najťažšie mince toho typu, ktoré sa pohybujú v rozmedzí od 0,95-0,84 g (KOLNÍKOVÁ 1998, 18). Na základe vyššie zmieneného popisu jednotlivých nálezísk je zrejmé, že sa 1/8-statéry typu T koncentrujú do úzkeho geografického spektra vymedzeného najmä severovýchodným Rakúskom, priľahlou časťou Moravy a juhozápadným Slovenskom. Nález nami skúmanej mince zo Slovenského Grobu potvrdzuje jej datovanie do oppidálneho obdobia, ktoré je v Čechách vymedzené stupňami LT C2-D2, čiže približne rokmi 150/130-41/40 pred n. l. (MILITKÝ 2008, 127). Skôr by to mohlo byť v jej mladšej fáze, čiže v 1. storočí pred n.l. Oba nálezy týchto mincí z územia Slovenska sa sústreďujú výlučne do tohto časového horizontu. Zlatý 1/8-statér zaujme aj mimoriadne vysokou kvalitou, čo tiež poukazuje na jeho pôvod v oblasti Čiech, Moravy alebo Dolného Rakúska.3 České bójske mince tohto obdobia majú oveľa vyššie akosti ako bratislavské keltské mince (KOLNÍKOVÁ 2013, 13). Uvedený fakt dokladajú aj posledné výnimočné nálezy zlatých keltských mincí z bratislavského hradu, kterých akosti sa pohybovali v rozmedzí od 83,4-92,1 % Au v minci (HLOŽEK 2011).

Najväčšiu zložku v súbore mincí zo Slovenského Grobu tvoria drachmy typu Simmering, ktorých tu bolo celkovo 22 exemplárov. Väčšina z nich sa ikonograficky zhoduje s doteraz objavenými exemplármi z územia Bratislavy a jeho širšieho okolia. Najväčší počet z nich tvoria tie typy, na ktorých je nad koníkom umiestnený útvar vo forme hlavy kvetu (č. 13-19). Na tomto mieste sa nechceme zaoberať typológiou a ikonografiou drachiem typu Simmering, ale aj pri spracovaní tohto súboru sa vynoril problém, že dosiaľ chýba ucelený katalóg venovaný týmto minciam. Z uvedených mincí však zaujme jeden exemplár (č. 23), ktorého obraz na averze, čiže zobrazenie koňa s vtákom na chrbte, sa na prvý pohľad skôr podobá razbám typu Tótfalu (PAULSEN 1933, 994-999; ÁLDOR 1904, tab. 2, č. 2). Aj na základe tejto skutočnosti môžeme vidieť známu ikonografickú spojitosť oboch typov mincí. Z toho dôvodu zaradila časť autorov mince typu Tótfalu medzi bójske razby (PAULSEN 1933, č. 979-1190). Na základe súčasných vedomostí ich však nemôžeme považovať za bójske mince, na čo poukazuje viac skutočností (TORBÁGYI 1996, 10). Mince typu Tótfalu sú o niečo ťažšie (cca 2,4 g). Na druhej strane sa oblasti obehu oboch typov mincí vôbec neprekrývajú. Dosiaľ nie je známy žiadny nález mincí, v ktorom by sa vyskytli oba druhy spoločne. Navyše nepoznáme ani žiadne tetradrachmy typu Tótfalu, ktoré sú naopak typické pre bratislavské bójske mince (TORBÁGYI 1996, 10). Podľa posledných zistení sú mince typu Tótfalu pravdepodobne staršie a mohli vzniknúť už niekedy v druhej polovici 2. storočia pred n. l. (TORBÁGYI 2011, 24). Napriek podobnostiam s razbami typu Tótfalu môžeme považovať mincu č. 23 jednoznačne za drachmu typu Simmering. Okrem obrazu averzu, ktorý je jednoznačne zhodný so simmeringskými drachmami, ho radí medzi tieto razby aj nižšia hmotnosť 2,11 g. Objav mincí typu Simmering v tomto priestore nie je žiadnym prekvapením. Z bratislavských keltských mincí patria tieto razby medzi najpočetnejšie. Ich obeh je sústredený najmä v priestore, kde musíme počítať so zázemím bratislavského oppida. Väčšina bratislavských keltských mincí sa sústreďuje najčastejšie priamo do Bratislavy a jej širšieho okolia, čiže juhozápadného Slovenska a priľahlej časti Rakúska a Moravy (ONDROUCH 1958, 98-120; KOLNÍKOVÁ 2012a, 214-215). Len zriedkavo sa uvedené mince objavujú mimo tento región.

V súbore mincí zo Slovenského Grobu zaujme razba typu Liptovská Mara (č. 24). Už podľa názvu vyplýva, že centrom ich produkcie bola Liptovská Mara, odkiaľ pochádza najväčší počet týchto mincí (KOLNÍKOVÁ 2004, 26-27). Uvedené razby majú jednoznačný súvis so severoslovenskou skupinou mincí s hrboľom. Keďže väčšina z nich sa sústreďuje do oblastí severného Slovenska a kryje sa s rozšírením púchovskej kultúry, je ich výskyt mimo tento priestor pomerne vzácny. Napriek tomu sa však mince typu Liptovská Mara objavili vo vzdialenejších oblastiach a evidujeme ich okrem Slovenského Grobu napríklad aj v rakúskom Carnunte (KOLNÍKOVÁ 2004, 27; HAHN 1976, 29, č. 10). O tom, že ich výskyt na juhozápadnom Slovensku nebude ojedinelý svedčí aj fakt, že ďalšia takáto minca sa našla na hradisku vo Svätom Jure.4 Minca typu Liptovská Mara je zachovaná v pomerne dobrom stave, pričom väčšina doteraz známych razieb je skorodovaná a obraz na nich je nečitateľný.

Ingot

Medzi zaujímavé nálezy zo Slovenského Grobu patrí zlatý ingot. K jeho chronologickému zaradeniu však musíme kvôli už zmieneným nálezovým okolnostiam celého súboru pristúpiť obozretne. Na tejto lokalite je doložené mincami a inými nálezmi aj osídlenie z doby rímskej (PANIS 2004, 193-194). Z toho dôvodu by mohol spomínaný ingot patriť do tohto obdobia. Každopádne výskyt takéhoto predmetu na uvedenej lokalite je zaujímavý a výnimočný. Ak by skutočne patril ku keltskému osídleniu, potom by to bol ďalší dôkaz o tom, že zlato bolo významnou obchodnou komoditou. Okrem iného to naznačuje aj produkcia zlatých mincí v bójskom prostredí (MILITKÝ 2013, 113). Problematika výskytu ingotov na keltských lokalitách je mimoriadne zaujímavou témou, ktorej sa v poslednom období venovalo niekoľko bádateľov (DEMBSKI 1999; MILITKÝ 2013; FRÖHLICH 2012; KOLNÍKOVÁ 2011, 33). Nie je vylúčené, že sa ingoty používali aj ako platidlo, ako to už bolo načrtnuté pri spracovaní nálezu z Nemčíc (FRÖHLICH 2012, 159). Proti tomuto predpokladu by hovorila skutočnosť, že sa v spomínanom nemčickom súbore našli exempláre s rôznymi akosťami (MILITKÝ 2013, 113, pozn. 15). Ako platidlo by však mohol slúžiť exemplár zo Slovenského Grobu, lebo jeho hmotnosť 6,57 g sa blíži priemerným hmotnostiam (6,535 g) jedného mušľovitého statéra z Castelinovej rady C (CASTELIN 1965, 175, tab. č. 15). Exemplár zo Slovenského Grobu bol navyše úmyselne zhotovený do tejto hmotnosti, lebo bol odliaty do jedného celku bez ďalších zásahov. Evidentne neboli z neho odseknuté žiadne iné kusy. Okrem toho je nápadná aj akostná podobnosť s českými keltskými mincami. Ako už bolo spomenuté vyššie, na území Slovenska mali keltské zlaté mince nižší obsah zlata ako v Čechách. Nami skúmaný exemplár s obsahom zlata 99,1 % je podobný akostiam keltských zlatých mincí pochádzajúcim z Čiech. Napríklad drobné mince typu Athena Alkis analyzované A. Hartmannom mali 99 % zlata (HARTMANN 1985, 660-673), podobne aj dva 1/3 statéry zo Slovenska mali podobné zloženia mincového kovu, ktoré sa pohybovali od 98,6-99 % (ČAMBAL – BUDAJ 2008, 3). Vysoký obsah zlata mali aj analyzované exempláre z Nemčíc (KOLNÍKOVÁ 2012b, 12-24). Význam nami skúmaného nálezu tkvie aj v tom, že z územia Slovenska dosiaľ chýba čo i len jediný nález mincí s ingotom (KOLNÍKOVÁ 2011, 33). Za takýto predmet bol niekedy považovaný elipsovite stočený strieborný drôt z nálezu veľkobystereckých mincí na hrade Likavka (KOLNÍKOVÁ 2012a, 33; HLINKA – HOŠŠO 1980, 107-108, obr. 4, č. 3). Na tento účel mohol slúžiť aj podobný polotovar zo striebra z Liptovskej Mary (KOLNÍKOVÁ 2012a, 33). Mince objavené spolu s ingotmi sa sporadicky nachádzajú z ostatnej časti Európy. Svedčí o tom napríklad unikátny poklad z Manchingu, ktorý obsahoval 483 bójskych mušľovitých statérov a zlatý ingot o hmotnosti 217 g (ZIEGAUS 2000).

Väčší počet keltských mincí zo Slovenského Grobu nie je náhodný a uvedená oblasť patrí medzi významné keltské náleziská. Okrem početných archeologických dokladov (viď nižšie) sa v Slovenskom Grobe alebo jeho okolí evidujú ďalšie nálezy keltských mincí pochádzajúcich z tohto časového horizontu. Neďaleko obce sa našla zlatá minca s nápisom BIATEC (PIETA 2008, 48, obr. 18, č. 9). Okrem nej poznáme z okolia Slovenského Grobu niekoľko ďalších drachiem typu Simmering (PANIS 2004, 193-194; ČAMBAL – POSPECHOVÁ – WITTGRÚBER 2004, 108-111 - z tu prezentovaných štyroch drachiem sú tri súčasťou nášho príspevku: č. 10, č. 12, č. 14). Výrazné keltské osídlenie je tu doložené aj archeologicky. Kataster obce Slovenský Grob, poloha Padelky, je mimoriadne bohatý predovšetkým na osídlenie z obdobia eneolitu, doby laténskej a doby rímskej. V nedávnej minulosti bolo archeologickými výskumami doložené osídlenie zo záveru strednej (LT C1) až neskorej doby laténskej LT D1/LT D2 (ČAMBAL 2011, 83-110, obr. 8 ). Z bezprostredného okolia pochádzajú ďalšie sídliskové nálezy z tohto horizontu. Zaujímavé je zistenie, že vo väčšej miere ide o časti sídlisk, v ktorých sa koncentrovala remeselnícka výroba. V jej prípade ide predovšetkým o častý výskyt hrnčiarskych dvojkomorových pecí v polohe Domovina a Pri Čiernej vode (ČAMBAL 2011). Hrnčiarska pec spolu s niekoľkými sídliskovými objektmi bola preskúmaná v Chorvátskom Grobe, časti Čierna Voda (FARKAŠ – NAGY – GREGOR 2006, 161 nn.). V polohe Čerešňový háj bol odkrytý aj objekt na spracovanie farebných kovov s taviacimi téglikmi (BAZOVSKÝ – ČAMBAL – GREGOR 2008, 495 nn.). Zo zberov sú známe aj iné kovové predmety, datované do tohto obdobia. Ide predovšetkým o súčasti konského postroja a ženských reťazových opaskov (ČAMBAL 2011). Dôležitými pre datovanie osídlenia sú predovšetkým nálezy neskorolaténskych spôn. Ide o lyžičkovité spony, ďalej spony typu Alèsia, Feugère 11d, ktoré datujú osídlenie do neskorolaténskych stupňov LT D1 a LT D2 (PIETA 2008, obr. 18, č. 3-5, 8 ). Zaujímavým je už zmienený ojedinelý nález zlatej mince – mušľovitého statéra s nápisom BIATEC (PIETA 2008, obr. 18:9). Súčasný stav výskumu okolia Slovenského Grobu spolu s jej najbližším okolím (predovšetkým Chorvátsky Grob, Čierna Voda) umožňuje interpretovať keltské osídlenie v tom zmysle, že ide s najväčšou pravdepodobnosťou o rozptýlené usadlosti poľnohospodárskeho charakteru. V ich rámci sa pomerne často objavujú aj výrobné objekty. Zdá sa, že miestna keltská oikumena sa špecializovala na výrobu keramiky ešte pred rozmachom bratislavského oppida, ktoré sa v stupni LT D1 a LT D2 stalo nadregionálnym centrom s výraznou hrnčiarskou a metalurgickou remeselníckou produkciou. Išlo o oblasť, ktorá tvorila silné zázemie oppida. Osídlenie lokalít v Slovenskom Grobe a jeho okolí pokračovalo až do záveru doby laténskej a jeho čulý obchodný ruch s bratislavským oppidom ako aj so vzdialenejšími oblasťami okladajú aj nami publikované mince.

Poznámky:
1 Obsah kovov bol analyzovaný len u 1/8-statéra a ingotu, pri ostatných minciach sa merali len ich priemery a hmotnosti.
2 Za konzultácie a podnetné pripomienky k tejto minci ďakujeme Dr. Jiřímu Militkému.
3 Skúšky obsahu kovov vykonal Ing. Kristián Slovák z Národnej banky Slovenska, Oddelenie prípravy a analýzy platidiel v Bratislave, za čo mu patrí veľká vďaka. Analýzy boli uskutočnené na prístroji: EAGLE III μProbe – energiovo disperzný röntgenový fluorescenčný spektrometer, anóda: Rh (Ródium), vysoké napätie: 40kV, Prúd: 20μA. Priemer RTG lúča: 300μm (monokapilára), dĺžka merania: 100s, detektor: polovodičový Si (Li) s aktívnou plochou 30 mm2, rozlíšenie pre 5,9 eV Mn Ka čiaru (zdroj Fe55): 142,7 eV F.W.H.M. pri 1 kCPS, rozlíšenie zosilňovača: 17μs. Meranie sa uskutočnilo vo vákuu. Na kvantitatívnu analýzu bola použitá metóda fundamentálnych parametrov bez použitia štandardov. Jednotlivé merania sa uskutočnili meraním z povrchu mincí bez akejkoľvek predchádzajúcej úpravy.
4 Za informáciu ďakujeme Júliusovi Vavákovi z Malokarpatského múzea z Pezinka.

Literatúra
ÁLDOR, Gy. 1904: A tótfalusi kelta éremlelet. Numizmatikai közlöny 3, 55-61.
BAZOVSKÝ, I. – ČAMBAL, R. – GREGOR, M. 2008: Výrobné objekty z neskorej doby laténskej v Chorvátskom Grobe, časť Čierna Voda. In: Droberjar, E. – Komoróczy, B. – Vachůtová, D.: Barbarská sídliště. Chronologické, ekonomické a historické aspekty jejich vývoje ve světle nových archeologických výzkumů. Archeologie barbarů 2007, Brno 2008, 495-516.
CASTELIN, K. 1965: Die Goldprägunung der Kelten in den böhmischen ländern. Graz.
ČAMBAL, R. 2011: Sídliskové objekty zo strednej a neskorej doby laténskej v Slovenskom Grobe. In. Zbor. SNM 105. Arch. 21, 2011, s. 83-114.
ČAMBAL, R. – BUDAJ, M. 2008: Dve nové mince typu Athéna-Alkis zo Slovenska. Numismatický sborník 23, 3-5.
ČAMBAL, R. – POSPECHOVÁ, P. – WITTGRÚBER, P. 2004: Keltské mince typu Simmering zo Slovenského Grobu. Slovenská numizmatika 19, 108-111.
ČIŽMÁŘ, M. 2002: Keltské oppidum Staré Hradisko. Archeologické památky střední Moravy. Olomouc.
DEMBSKI, G. 1992: Keltische Münzen. Sonderausstellung, Mai bis Oktober 1992. Wien.
DEMBSKI, G. 1994: Überlegungen zu einigen Neufunden von Keltenmünzen aus Niederösterreich. Mitteilungen der Österreichischen Numismatischen Gesellschaft 34, 61-73.
DEMBSKI, G. 1998: Münzen der Kelten. Sammlungskataloge des Kunsthistorischen Museums. Wien.
DEMBSKI, G. 1999: Münze oder Ware? Keltische Hackmunzen, Baren und Schrotlinge aus österreichischen Fundorten. In: Bartók, K. – Torbágyi, M. (eds.): Festschrift fur Katalin Biro-Sey und István Gedai zum 65. Geburtstag. Budapest, 107-122.
FARKAŠ, Z. – NAGY, P. – GREGOR, M. 2006: Sídliskové objekty z doby laténskej v Chorvátskom Grobe, časť Čierna voda. In: Zbor. SNM 100, Arch. 16, 161-186.
FRÖHLICH, J. 2012: Drahý kov z moravského keltského centra Němčice. Numismatické listy 67, 147-159.
HAHN, W. 1976: Die Fundmünzen der römischen Zeit in Österreich. 3. Niederösterreich. Band 1. Carnuntum. Wien.
HARTMANN, A. 1985: Über Materialanalysen an Goldmünzen der keltischen Bojer. Jahrbuch des Römisch-germanischen Zentralmuseum Mainz 32, 660-674.
HLINKA, J. – HOŠŠO, J. 1980: Nález keltských mincí pri archeologickom výskume na hrade Likava. Slovenská numizmatika 6, 99-111.
HLOŽEK, M. 2011: Chemické analýzy zlatých a stříbrných keltských mincí z bratislavského hradu metodou SEM-EDX. Metodické centrum konzervace. Analytický průzkum. Metody Centrum Konzervace. Brno.
KOLNÍKOVÁ, E. 1998: Výpoveď nálezov mincí o keltskom hradisku v Trenčianskych Bohuslaviciach. Slovenská numizmatika 15, 11-44.
KOLNÍKOVÁ, E. 2004: Severoslovenské keltské mince s hrboľom na averze. Slovenská numizmatika 17, 11-52.
KOLNÍKOVÁ, E. 2011: K technike a technológii v keltskom mincovníctve – nálezy zo Slovenska. Numismatický sborník 26, č. 1, 31-57.
KOLNÍKOVÁ, E. 2012a: Mince – svedectvo prosperity Keltov. In: Štefanovičová, T. – Šedivý, J. (eds.): Dejiny Bratislavy I. Od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Bratislava 2012, 205-215.
KOLNÍKOVÁ, E. 2012b: Němčice. Ein Macht-, Industrie- und Handelszentrum der Latènezeit in Mähren und Siedlungen am ihren Rande. Kommentierter Fundkatalog. Münzen. Brno.
KOLNÍKOVÁ, E. 2013: Keltská razba mincí na Slovensku a jej surovinové zdroje. Baníctvo a mincovníctvo v dejinách Slovenska. Zborník príspevkov z medzinárodného numizmatického seminára. Kremnica, 7-24.
KOSTIAL, M. 2003: Kelten im Osten. Gold und Silber der Kelten in Mittel- und Osteuropa. Sammlung Lanz. 2. Auflage. München.
MEDUNA, J. 1970: Staré Hradisko II. Katalog der Funde aus den Museen in Brno (Brünn), Praha (Prag), Olomouc, Plumlov und Prostějov. Brno.
MILITKÝ, J. 2008: Mincovnictví v době laténské. In: Venclová, N. et al. (eds). Archeologie pravěkých Čech 7, 122-128.
MILITKÝ, J. 2011: Die keltischen Münzen von Oberleiserberg (Niederösterreich). In: Holmes, N. (ed.). Proceedings of the XIVth International Numismatic Congress. Glasgow 2009. Glasgow, 1198-1204.
MILITKÝ, J. 2013: Hromadný nález hexadrachem typu Biatec a stříbrného ingotu z neznámé lokality. K otázce původu stříbra u středoevropských Keltů. Numismatické listy 68, 99-122.
ONDROUCH, V. 1958: Keltské mince typu Biatec z Bratislavy. Bratislava.
PANIS, B. 2004: Nálezy mincí z Pezinku a zo Slovenského Grobu. Slovenská numizmatika 17, 193-194.
PAULSEN, R. 1933: Die Münzprägungen der Boier. Leipzig-Wien.
PIETA, K. 2008: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Nitra.
TORBÁGYI, M. 1996: Keltské mince v západnom Maďarsku. Numizmatika 14, 6-11.
TORBÁGYI, M. 2011: A dunántúli kelta pénzverés az enemonzói lelet fényében. A VIII. Numizmatika és Társtudományok Konferencia. Szeged, 17-31.
ZIEGAUS, B. 2000: Der Goldfund. In: Vorberichtüber die Ausgrabungen 1998–1999 in Oppidum von Manching. Germania 78, 378-382.

Územie tzv. veľkej Bratislavy je v neskorej dobe laténskej spájané s existenciou bratislavského oppida, rozprestierajúceho sa v priestore bratislavského Starého mesta. Táto oblasť býva označovaná ako zázemie oppida. Jeho rozsah sa dá aspoň podľa doposiaľ známych ako aj zverejnených lokalít a nálezov odhadnúť na okruh o priemere cca 20-25 km od jeho centra. Najväčšia koncentrácia nálezísk z tohto obdobia, vymedzeného stupňami LT C2 až LT D2, sa nachádza predovšetkým východným smerom od Bratislavy pod južnými úpätiami Malých Karpát (ČAMBAL 2011b, BAZOVSKÝ – ČAMBAL 2012). Dôležitou a nemalou súčasťou nálezového materiálu sú mince, razené v oppide. V posledných rokoch sa objavuje množstvo zaujímavých mincí, z ktorých tvoria nezanedbateľný počet razby z doby laténskej. V uvedenom článku by sme chceli prezentovať päť nových nálezov keltských drachiem typu Simmering, ktoré prinášajú nový pohľad nielen do keltského osídlenia v okolí Bratislavy, ale aj mincovníctva v 1. storočí pred n. l. Konkrétne ide o razby, na ktorých je vyrazený nápis NONNOS, resp. jeho časti. Tri z nich sa nachádzajú v zbierke Slovenského národného múzea - Historického múzea v Bratislave (ďalej SNM-HM).

BRATISLAVA-JAROVCE

1. Juhozápadné Slovensko, Bójovia (cca 70-40? pred n. l.), drachma typu Simmering s nápisom NONN (obr. 2:1a, 1b).
Av.: Vavrínový veniec nachádzajúci sa medzi dvoma radmi guličiek.
Rv.: Cválajúci kôň sprava, pod ním je nápis NONN.
Metrológia: 2,29 g; 15,33x14,61 mm.
Uloženie: SNM-HM; inv. č. S 87420.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 831-841; GÖBL 1994, Taf. 8: 28; DEMBSKI 1998, č. 700; ONDROUCH 1958, tab. 4, č. 8.

2. Juhozápadné Slovensko, Bójovia (cca 70-40? pred n. l.), drachma typu Simmering s nápisom NONN (obr. 2:2a, 2b).
Av.: Vavrínový veniec nachádzajúci sa medzi dvoma radmi guličiek.
Rv.: Cválajúci kôň sprava, pod ním je nápis NONN, excentricky vyrazený.
Metrológia: 2,34 g; 13,76x13,95 mm.
Uloženie: SNM-HM; inv. č. S 87421.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 837; GÖBL 1994, Taf. 8: 28; DEMBSKI 1998, č. 701.

3. Juhozápadné Slovensko, Bójovia (cca 70-40? pred n. l.), drachma typu Simmering s nápisom NONN (obr. 2:3a, 3b).
Av.: Vavrínový veniec nachádzajúci sa medzi dvoma radmi guličiek.
Rv.: Cválajúci kôň sprava, pod ním je nápis NONN, excentricky vyrazený.
Metrológia: 2,24 g; 13,01x12,59 mm.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 837; GÖBL 1994, Taf. 8: 28; DEMBSKI 1998, č. 701.

BRATISLAVA-VAJNORY

4. Juhozápadné Slovensko, Bójovia (cca 70-40? pred n. l.), drachma typu Simmering s nápisom ONNO (obr. 2:4a, 4b).
Av.: Vavrínový veniec nachádzajúci sa medzi dvoma radmi guličiek.
Rv.: Cválajúci kôň sprava, pod ním je nápis ale so zachovanou časťou ONNO.
Metrológia: 2,10 g; 13,3x13,2 mm.
Uloženie: SNM-HM; inv. č. S 87422.
Lit.: PAULSEN 1933, č. 831-841; GÖBL 1994, Taf. 8: 28; DEMBSKI 1998, č. 701.

BLATNÉ

5. Juhozápadné Slovensko, Bójovia (cca 70-40? pred n. l.), drachma typu Simmering s nápisom ONNO (obr. 2:5a, 5b).
Av.: Vavrínový veniec nachádzajúci sa medzi dvoma radmi guličiek.
Rv.: Cválajúci kôň sprava, pod ním je nápis so zachovanou časťou ONNO.
Metrológia: 2,13 g (ďalšie údaje k minci nie sú známe).
Lit.: PAULSEN 1933, č. 831-841; GÖBL 1994, Taf. 8: 28; DEMBSKI 1998, č. 701.

Drachmy mincí typu Simmering patria medzi zaujímavé razby bratislavského keltského mincovníctva. Väčšie nominály týchto mincí - tetradrachmy1 sa vyznačujú rôznymi latinskými nápismi, ktorých interpretácia v súčasnosti nie je úplne vyjasnená. Dosiaľ sa predpokladalo, že ide o mená miestnych predstaviteľov moci, kniežat, či kráľov (KOLNÍKOVÁ 2008, 20). V poslednom období sa uvažuje aj o tom, či uvedené mená neoznačujú volené osoby ako to bolo napríklad v Galii (FRÖHLICH 2011, 14-19). V literatúre sa dosiaľ poznalo 14 rôznych nápisov na veľkých strieborných minciach bratislavského typu, ku ktorým pribudla len nedávno objavená hexadrachma s nápisom LATTV (MILITKÝ 2013). Nápisy sa len sporadicky objavujú na zlatých razbách keltských Bójov alebo na drobných strieborných minciach. Na zlatých minciach sa vyskytujú prakticky len nápisy BIAT, BIA a BIATEC, ku ktorým pribudli v poslednom období zlaté mince s nápisom NONNOS, objavené na bratislavskom hrade (BARTA a kol. 2011, 78-81; MUSILOVÁ–KOLNÍKOVÁ 2009). Okrem nich je známy aj jeden zvláštny statér s nápisom DEVIL (FRÖHLICH 2011, 3-22). Na drachmách typu Simmering sa doteraz objavil len jediný nápis – NONNOS, ktorý je reprezentovaný najčastejšie v tvaroch NONN, či sporadicky ONNO a pod. Výskyt mena NONNOS na týchto minciach nie je iste náhodný a dokladá výnimočné postavenie jeho vydavateľa, ktorý sa podieľal na razbe bratislavských bójskych mincí. Nápis NONNOS sa totiž objavuje ako jediný na všetkých troch nomináloch keltských mincí. Okrem toho patria tetradrachmy s týmto nápisom medzi najpočetnejšie bratislavské keltské razby. Význam mincí s nápisom NONNOS a ich výnimočné postavenie podčiarkuje aj nami popisovaných päť nových exemplárov, ktoré sú špecifické z viacerých hľadísk. Nie je to len ich nízkou početnosťou, keďže donedávna sa evidovalo len 25 týchto mincí (KOLNÍKOVÁ 1991, 17), ale aj okolnosťami ich nálezu. Minimálne dvadsať z nich totiž pochádza z veľkých hromadných nálezov. V náleze zo Simmeringu neďaleko Viedne boli okrem tetradrachiem a zlatých mincí aj tri drachmy s nápisom NONNOS (KENNER 1895, 57-86). Oveľa väčší počet týchto mincí pochádza z dvoch výnimočných nálezov z územia dnešného Slovenska. V unikátnom poklade z Rece nájdenom v roku 1905 bolo až deväť týchto mincí (ONDROUCH 1958, 116-117, tab. 7; 1964, č. 91; GOHL 1909, 1-7). Dosiaľ najväčší počet drachiem s nápisom NONNOS sa našiel v najväčšom poklade bratislavských keltských mincí objavenom v roku 1923 v Bratislave pri kopaní základov budovy pre Tatrabanku (EISNER 1925, 113-114, č. 282-291, 394; ONDROUCH 1964, č. 63). V poklade bolo celkovo 407 mincí, z ktorých bolo 82 tetradrachiem, 324 drachiem typu Simmering a jedna malá minca pôvodne považovaná za stradonický typ (ONDROUCH 1964, č. 63). V jej prípade však ide o mincu typu Karlstein. Z drachiem malo až 11 nápis NONNOS. Zhoreuvedeného vyplýva, že až 20 drachiem s nápisom pochádza len z troch pokladov mincí. Doteraz sa ani jedna takáto minca nenašla počas archeologického výskumu a takmer nie sú zaznamenané ani ich ojedinelé nálezy. Preto sú nami skúmané exempláre zaujímavé a možno na prvý pohľad prekvapujúce. Doposiaľ všetky nám známe nálezy simmeringov s nápismi NONNOS sa koncentrujú na pomerne malom geografickom priestore (obr. 1). Všetky sa sústreďujú v blízkosti Bratislavy, kde musíme počítať s ich najmasovejším obehom. Pomerne zaujímavá je aj konkrétna lokalizácia jednotlivých exemplárov. Sústreďujú sa prevažne do oblastí, kde je archeologicky doložené keltské osídlenie a z ich okolia poznáme aj ďalšie nálezy s podobnými mincami. Z tohto pohľadu sú asi najzaujímavejšie prvé tri exempláre objavené v Jarovciach (č. 1, č. 2 a č. 3; obr. 2:1a, 1b; 2a, 2b; 3a, 3b). V neďalekom Deutsch-Jahrndorfe bol totiž nájdený jeden z najvýznamnejších nálezov bratislavských keltských mincí (ONDROUCH 1964, č. 84). V poklade boli nielen tetradrachmy, ale aj zlaté mince. Drachmy typu Simmering s nápisom NONNOS sa v ňom však nenachádzali. V blízkosti toho miesta bol objavený aj dosiaľ nepublikovaný nález mince typu Kapos, ktorý je umiestnený v zbierkach Archeologického múzea SNM. Poslednou bójskou keltskou mincou objavenou neďaleko Jaroviec je 1/3- statéra typu Athéna-Alkis (ČAMBAL-BUDAJ 2008, 3-5). Všetky spomínané nálezy mincí poukazujú na dôležité postavenie tejto oblasti v 1. storočí pred n. l. Uvedené tvrdenie podčiarkujú aj archeologické nálezy, ktoré sú doložené v Jarovciach. V katastri Jaroviec sa doposiaľ evidujú dve sídliská z neskorej doby laténskej. Obe sú známe iba z povrchovej prospekcie. Jedno sa nachádza v polohe Kilometrák a sú z neho známe nálezy ranných norickopanónskych spôn s krídelkami typu Almgren 238, spony typu Alésia a hrnce s kyjovito formovaným okrajom, ktoré lokalitu datujú do stupňa LT D2 po roku 50 pred n. l. Druhá poloha sa nachádza západne od Jaroviec. Z nej taktiež pochádza okrem iných drobných nálezov predovšetkým chybný výrobok rannej noricko-panónskej spony typu Almgren 238, ktorý môže nasvedčovať o miestnej produkcii týchto spínadiel (BAZOVSKÝ – ČAMBAL 2012, 188). Navyše v neďalekých Rusovciach bolo aj archeologickými výskumami doložené výrazne osídlenie z neskorej doby laténskej. Preskúmané boli časti dvoch osád, datovaných do prelomu stupňa LT D1/LT D2 a predovšetkým do stupňa LT D2. Ich chronologické zaradenie sa opiera o typickú keramiku v podobe hrncov s kyjovito formovaným okrajom (BAZOVSKÝ 2002, 23 nn.; BAZOVSKÝ 2004, 95 nn.; BAZOVSKÝ – ČAMBAL 2012, 187). V katastri Rusoviec existuje ešte jedna dosiaľ neskúmaná lokalita, z ktorej pochádzajú opäť nálezy v podobe ranných noricko-panónskych spôn typu Almgren 238, spony typu Alésia, spony typu Jezerine a Almgren 18. Lokalita je datovaná do záveru keltského osídlenia do stupňa LT D2 (BAZOVSKÝ – ČAMBAL 2012, 187, obr. 300).

Na základe všetkých vyššie spomenutých archeologických a numizmatických dokladov je objav troch mincí typu Simmering v uvedenom priestore logický.

Podobne aj nález drachmy typu Simmering v Bratislave vo Vajnoroch (č. 4; obr. 2: 4a, 4b) je zaujímavý pre poznanie dejín tohto regiónu v 1. storočí pred n. l. Nálezy keltských mincí v tomto priestore nie sú ničím výnimočným. V záhrade jedného z miestnych domov sa našli v roku 1933 dve bratislavské keltské mince typu Simmering a dva tetradrachmy s nápisom BIATEC (ONDROUCH 1964, č. 76). Okrem nich tu bola objavená aj ďalšia tetradrachma z ostrova Thasos, ktorá jednoznačne súvisí s keltským osídlením v tomto priestore (ONDROUCH 1964, č. 134). Ďalšie tri dosiaľ nepublikované drachmy typu Simmering boli objavené východne od obce. Výskyt týchto mincí vo Vajnoroch je len ďalším dôkazom o intenzívnom keltskom osídlení, ktoré je v tomto priestore doložené aj archeologicky. Výskumom je podchytené keltské osídlenie v polohe Probstové, kde bolo preskúmaných niekoľko objektov z neskorej doby laténskej. Dôležitým je predovšetkým objekt 3/79, v ktorom sa našla keramika zo záverečnej fázy keltského – bójskeho osídlenia tejto oblasti (STUDENÍKOVÁ – ZACHAR 1980, 198 n.). Z lokality pochádza aj nález neskorolaténskej bronzovej spony so zvieracou hlavičkou na lučíku, tzv. Tierkopffibel – TKF (nepubl.), datovanej do záveru LT D2. V bezprostrednej blízkosti sa nachádza niekoľko ďalších keltských osád. Jedna je v priestore Chorvátskeho Grobu – Čiernej vody (FARKAŠ – NAGY – GREGOR 2006, 161 nn.; BAZOVSKÝ – ČAMBAL – GREGOR 2008, 495 nn.) a druhá na Zlatých Pieskoch (KUZMA – HRNČIARIK 2004, 116 nn.; KUZMA 2012, 189-190). Všetky tieto polohy sú s najväčšou pravdepodobnosťou súčasťou obrovskej sídliskovej aglomerácie, v ktorej sa podľa doposiaľ zistených stôp sústreďovala remeselnícka výroba. Tá tu vznikla niekedy v závere stupňa LT C1 a vrchol dosahuje v stupňoch LT C2-LT D2 (ČAMBAL 2011b, 109 n.).

Objav poslednej nami popisovanej drachmy v Blatnom (č. 5; obr. 2:5a, 5b) je dôležitým dokladom keltského osídlenia v tomto priestore. Minca sa našla medzi obcami Blatné a Šenkvice, odkiaľ už pochádza jedna drachma typu Simmering (ČAMBAL 2011a, 107-108). V okolí Blatného sa našla ďalšia minca z 1. storočia pred n. l. Ide o razbu typu Kapos-Dunaszekcső, ktorú razili panónski Kelti žijúci na území juhovýchodne od Balatonu (BAZOVSKÝ-KOLNÍKOVÁ 2011, 103-106). Prítomnosť Keltov v katastri obce Blatné je doložená aj archeologickými prameňmi. Predovšetkým ide o zberové nálezy sídliskového charakteru (BARTÍK - ČAMBAL - FARKAŠ - VRABLEC 2009, 23), vrátane sklených náramkov a keramiky zo záverečného horizontu keltského osídlenia JZ Slovenska v podobe hrncov s tzv. kyjovito formovaným okrajom (ČAMBAL - BAZOVSKÝ - BŘEZINOVÁ - KOVÁR - KARWOWSKI, v tlači).

Tu predstavené drachmy typu Simmering patria medzi dôležité doklady činnosti bratislavskej mincovne v 1. storočí pred n. l. Tieto sú dôležité aj z toho dôvodu, že sa sústreďujú do oblasti s hustým keltským osídlením. Ich význam tkvie aj v tom, že uvedené mince boli doteraz známe hlavne z hromadných nálezov mincí. Ich početnejší výskyt vo forme ojedinelých nálezov v keltskom prostredí by mohol poukazovať na ich masovejšie používanie. Otázkou však ostáva, v ktorom úseku aktivity keltskej mincovne v Bratislave boli razené. Zdá sa veľmi pravdepodobným, že ide o jednu limitovanú a nie veľmi početnú edíciu mincovne. Vzhľadom na fakt, že poznáme pomerne málo známych exemplárov tohto typu mince, sa vynára otázka, či nejde o razby zo záveru činnosti bratislavskej keltskej mincovne. Domnievame sa tak z toho dôvodu, že najnovšie unikátne nálezy jediných štyroch kusov zlatých statérov s nápisom NONNOS sa našli v deštrukcii rímskych architektúr v neskorolaténskom prostredí (MUSILOVÁ 2012, 197-201). Tie boli odkryté počas nových výskumov na Bratislavskom hrade. Takéto nálezy stavajú editora mincí s nápisom NONNOS do úplne novej pozície.

Literatúra
BARTA, P. a kol. 2011: Svedectvo času. Witness of the Past. Bratislava.
BARTÍK, J. – ČAMBAL, R. – FARKAŠ, Z. – VRABLEC, M. 2009: Prieskum dna vodnej nádrže v Blatnom. AVANS 2007, 23.
BAZOVSKÝ, I. 2002: Bronzové predmety z doby laténskej a rímskej z Bratislavy-Rusoviec. Zborník SNM 96. Archeológia 12, 23-44.
BAZOVSKÝ, I. 2004: Sídlisko z neskorej doby laténskej v Bratislave-Rusovciach. Zborník SNM 98. Archeológia 14, 95-108.
BAZOVSKÝ, I. – ČAMBAL, R. 2012: Širšie zázemie bratislavského oppida. In: T. Štefanovičová, T. – Šedivý, J. (Eds.): Dejiny Bratislavy I. Od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Bratislava, 185-189.
BAZOVSKÝ, I. – ČAMBAL, R. – GREGOR, M. 2008: Výrobné objekty z neskorej doby laténskej v Chorvátskom Grobe, časť Čierna Voda. In: Droberjar, E. – Komoróczy, B. –Vachůtová, D. (ed.): Barbarská sídliště. Chronologické, ekonomické a historické aspekty jejich vývoje ve světle nových archeologických výzkumů. Archeologie barbarů 2007, Brno 2008, 495-516.
BAZOVSKÝ, I. – KOLNÍKOVÁ, E. 2011: Nové nálezy keltských mincí zo západného Slovenska. Slovenská numizmatika 19, 103-106.
ČAMBAL, R. 2011a: Keltská minca typu Simmering z Blatného. Slovenská numizmatika 19, 107-108.
ČAMBAL, R. 2011b: Sídliskové objekty zo strednej a neskorej doby laténskej v Slovenskom Grobe. Zborník SNM 105. Archeológia 21, 83-114.
ČAMBAL, R. – BAZOVSKÝ, I. – BŘEZINOVÁ, G. – KOVÁR, B. – KARWOWSKI, M., v tlači: Problematika hrncov s tzv. "kyjovitým" okrajom zo záveru neskorej doby laténskej v stredodunajskom priestore. IN. ARCHEOLOGIE BARBARŮ BRNO, v tlači.
ČAMBAL, R. – BUDAJ, M. 2008: Dve nové mince typu Athéna-Alkis zo Slovenska. Numismatický sborník 23, 3-5.
DEMBSKI, G. 1998: Münzen der Kelten. Wien.
EISNER, J. 1925: Mince typu Biatec, nalezené v Bratislavě r. 1923. Numismatický časopis československý 3-4, 87-120.
FARKAŠ, Z. – NAGY, P. – GREGOR, M. 2006: Sídliskové objekty z doby laténskej v Chorvátskom Grobe, časť Čierna voda. Zborník SNM100. Archeológia 16, 161-186.
FRÖHLICH, J. 2011: Unikátny keltský statér s nápisom DEVI[L]. K spoločenskohospodárskej organizácii stredodunajských Keltov. Numismatický sborník 25, 3-22.
GOHL, Ö. 1909: A réteibarbárezüstpénz-lelet. Numizmatikai Közlöny 8, 1-7.
GÖBL, R. 1994: Die Hexadrachmen prägung der Gross-Boier. Ablauf, Chronologie und historische Relevanz für Noricum und Nachbargebiete.Wien 1994.
KENNER, F. 1895: Der Münzfund von Simmering in Wien. Numismatische Zeitschrift 27, 57-86.
KOLNÍKOVÁ, E. 1991: Bratislavské keltské mince. Bratislava.
KOLNÍKOVÁ, E. 2008: Keltské mince v dejinách Slovenska. In: Zborník SNM 100. História 46, 11-30.
KUZMA, I. 2012: Nálezy z laténskeho obdobia na Zlatých Pieskoch. In: T. Štefanovičová, T. – Šedivý, J. (Eds.): Dejiny Bratislavy I. Od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Bratislava 2012, 189-190.
KUZMA, I. – HRNČIARIK, E. 2004: Výskum na stavbe hypermarketu TESCO v Bratislave. AVANS 2003, Nitra 2004, 116-121.
MILITKÝ, J. 2013: Hromadný nález hexadrachem typu Biatec z neznáme lokality a nový typ bratislavské mince s nápisem LATTV. Numismatický sborník 27/2, 161-178.
MUSILOVÁ, M. 2012: Výskum zimnej jazdiarne. In: T. Štefanovičová, T. – Šedivý, J. (Eds.): Dejiny Bratislavy I. Od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Bratislava 2012, 197-201.
MUSILOVÁ, M. – KOLNÍKOVÁ, E. 2009: Bratislavsky hrad odrýva tajomstva Keltov. Historická revue 20, 58-61.
ONDROUCH, V. 1958: Keltské mince typu Biatec. Bratislava.
ONDROUCH, V. 1964: Nálezy keltských, antických a byzantských mincí na Slovensku. Bratislava.
PAULSEN, R. 1933: Die Münzprägungen der Boier. Leipzig-Wien.
STUDENÍKOVÁ, E. – ZACHAR, L. 1980: Pokračovanie záchranného výskumu v Bratislave-Vajnoroch. AVANS 1979, 198-199.

NÁLEZOVÉ OKOLNOSTI

Minca bola objavená v lete 2009 v centre Spišskej Novej Vsi na dnešnej Letnej ulici č. 72 (súpisné číslo 79). Budova slúži v súčasnosti ako obchodný dom textilu – Elegancia OD Prostějov. Unikátne je predovšetkým miesto a spôsob jeho uloženia. Florén sa našiel v pivničných priestoroch spomínanej budovy a bol vložený do hrncovitej nádoby, ktorá bola zamurovaná v stene. V nej sa okrem mince nachádzali drobné zvieracie kosti, ktoré patrili pravdepodobne sliepke domácej. Takto zvláštne ukrytá minca vzbudila okamžite záujem miestnych médií1 a odborných pracovníkov.2 Krátko po jeho objavení bol florén prvýkrát stručne popísaný v odbornej literatúre.3 Keďže ide o mimoriadne zaujímavý nález, tak sa o ňom musíme zmieniť podrobnejšie. Jeho objavenie rozširuje doterajšie poznatky o uhorskom mincovníctve 14. storočia a je významným dokladom poznania dejín Spišskej Novej Vsi.

Popis mince:
Uhorsko, Ľudovít I. (1342–1382), florén, mincovňa: Budín alebo Kremnica. Typ ako Huszár 1979, č. 512. Pohl 1974, B 1.4
Priemer: 21 mm. Hmotnosť mince sa nepodarilo zistiť.
Averz: Florentská ľalia. Opis: +LODOV• – •ICI•REX
Reverz: Postava sv. Jána Krstiteľa. Opis: S • JOHA – NNES B, na konci opisu je koruna.

Začiatkom 14. storočia sa nástupom Anjouovcov na uhorský trón začala nová epocha v uhorských dejinách. Zmeny sa dotkli aj mincovníctva, čo viedlo k razbe nových typov mincí. Karol Róbert pristúpil už v roku 1325 k produkcii zlatých mincí, ktoré sa stali dôležitým obchodným artiklom. Krátko po začatí ich razby v Uhorsku sa vyvážali do zahraničia ako protihodnota za dovezený tovar. Prvé uhorské zlaté mince sa produkovali podľa vzoru florentských mincí – fiorino d'oro, ktoré boli razené vo Florencii od roku 1252. Vďaka tomu sa pre ne ustálilo označenie florén. Uhorské florény sa s nimi zhodovali ikonograficky, čiže na averze mali zobrazenú florentskú ľaliu, na reverze sa nachádzal sv. Ján Krstiteľ. V takejto podobe sa razili až do konca vlády Karola Róberta v roku 1342. Po nástupe na trón pokračoval v produkcii ikonograficky identických mincí aj jeho syn Ľudovít I. Jediným rozdielom bola len zmena opisu na averznej strane mince, kde titulatúru predchádzajúceho panovníka nahradilo meno nového kráľa +LODOV• – •ICI•REX. Napriek totožnému obrazu a opisu s florénmi Karola Róberta však môžeme na ľudovítových minciach postrehnúť niekoľko dôležitých zmien. Nevykazujú ikonografickú stálosť a na niektorých exemplároch je evidentný úpadok zobrazenia ľalie a postavy Jána Krstiteľa.5 Uvedený trend je dobre viditeľný aj na floréne zo Spišskej Novej Vsi, kde sú oba zmienené ikonografické prvky výrazne štylizované. Na ľudovítových florénoch sa navyše objavuje viac opisových variantov ako u jeho predchodcu.6

Dosiaľ nevyriešenou otázkou bolo miesto razby uvedených mincí. Florény Ľudovíta I. a jeho predchodcu Karola Róberta nemajú žiadne mincové značky. Ešte donedávna bola za ňu považovaná malá koruna na konci opisu. Časť starších bádateľov ju priraďovala k budínskej mincovni.7 Uvedené tvrdenia môžeme v súčasnosti jednoznačne vyvrátiť a korunu považujeme za heraldickú súčasť opisu. Tá sa objavuje už na pôvodných florentských minciach, z ktorých ikonografické prvky prevzali aj uhorské florény. Proti korune ako mincovej značke hovorí aj fakt, že sa často objavuje na imitáciách florentských mincí razených v rôznych krajinách Európy. Doteraz sa podarilo rozpoznať minimálne deväť štátnych útvarov zo 14.–15. storočia, kde sa vyskytuje koruna na konci opisu sv. Jána Krstiteľa. Takéto florény sa razili najmä na území dnešného Španielska, Francúzska, no nechýbajú ani v Belgicku, Luxembursku, či Nemecku.8 Z toho vyplýva, že sa na florénoch vyrazených v rokoch 1325/1326 – 1353 neobjavili žiadne mincové značky, lebo sa nepovažovalo za potrebné rozlíšiť od seba razby jednotlivých mincovní. To znamená, že sa vo všetkých mincovniach Uhorska razili florény s rovnakými ikonografickými prvkami. Zlaté mince sa v tomto období produkovali len v Budíne a Kremnici, teda v dvoch najvýznamnejších uhorských mincovniach. Ich razba neprebiehala v tejto dobe v Košiciach, kam bola preradená mincová komora zo Smolníka až v roku 1347.9 V Smolníku sa síce nachádzala mincovňa s komorou v rokoch 1330–1347, ale razba zlatých mincí tu nikdy neprebiehala. Zo "slovenských" mincovní bola významným producentom florénov len Kremnica. Na začiatku vlády Ľudovíta I. prenajímal spoločne kremnickú a budínsku mincovú komoru magister Hypolit, čo dokladá listina datovaná do roku 1343.10

Razba florénov prebiehala približne do roku 1353, kedy ho vystriedal nový typ zlatých mincí. Na ich reverze nahradil florentskú ľaliu čisto uhorský prvok, ktorý pozostával z deleného štítu. V pravom poli sa nachádzali uhorské pruhy a v ľavom boli umiestnené anjouovské ľalie. Z tohto obdobia máme len veľmi málo písomných záznamov. Jediný priamy doklad o razbe florénov sa zachoval v nájomnej zmluve z roku 1345 určenej pre Budínsku mincovňu, kde je záznam o platení vo florénoch.11 Uvedený údaj je dôležitý z dvoch dôvodov. Jednak dokladá razbu florénov v Budíne a zároveň poukazuje na to, že sa v roku 1345 razili v Uhorsku ešte najstaršie ľudovítove zlaté mince.

Podobne ako karolove florény aj tieto vykazovali vysoké akosti a patrili medzi mimoriadne kvalitné mince. Ich akosť bola 23 karátov a 9 grénov, čiže obsahovali až 98,958% zlata. Z jednej budínskej hrivny čistého zlata (čiže 245,5378 g) sa malo vyraziť 69 florénov. Tým bola stanovená hrubá hmotnosť mincí na 3,5585 g (čiže 1/69 budínskej hrivny) a čistá na 3,5214 g.12 U starších bádateľov boli badateľné odchýlky o niekoľko desatín gramov, ktoré vychádzali z odlišných výpočtov hmotnosti budínskej hrivny.13 Mimoriadne vysoké akosti florénov dokladajú aj prakticky namerané hodnoty, ktoré sa pohybujú v rozmedzí od 98,69% do 99,49%.14 Vysokú kvalitu týchto mincí poznali aj súdobí talianski obchodníci a finančníci, ktorí určili akosť zlatých mincí s ľaliou na 23 ¾ karátov.15 Ľudovítove florény s ľaliou boli produkované vo väčších množstvách ako karolove zlaté mince. Dokladá to fakt, že sa objavujú častejšie v uhorských nálezoch, v numizmatických zbierkach, v múzeách, či na aukciách. Ich vyšší výskyt bol zaznamenaný aj v zahraniční a napríklad v nemeckých nálezoch ich evidujeme až 654 kusov, čiže tvoria 48,7% zo všetkých uhorských zlatých mincí. Menej ich pochádza z Uhorska, kde sa najstaršie florény nachádzajú len v piatich nálezoch, v ktorých sa našlo 39 týchto mincí. Z nich len sedem exemplárov pochádzalo z územia dnešného Slovenska, čo dokladá nesmierny význam nami skúmanej mince. Všetky sa zaznamenali vo vzácnom náleze z Pácu, ktorý pozostával z 3401 mincí.16 Okrem siedmych florénov tu bolo šesť pražských grošov Jána Luxemburského a Karola IV. Zvyšné mince boli najmä fenigy pochádzajúce z Rakúska, Štajerska, Korutánska, Pasova a Bavorska. Nález sa našiel neďaleko významnej obchodnej komunikácie, tzv. Českej cesty, ktorá viedla z Čiech cez dnešné juhozápadné Slovensko (pretínala mestá ako Holíč, Šaštín, Šintava) do Budína. Preto možno predpokladať, že súvisí s obchodom medzi Uhorskom a Čechami, ktorý zintenzívnil po oficiálnom uzákonení Českej cesty v roku 1336.17 Až 29 zo skúmaných florénov pochádza zo vzácneho pokladu zlatých mincí, ktorý bol objavený v sedmohradskej Alba Iulii.18 Tento poklad patrí medzi najvýznamnejšie nálezy zlatých mincí zo 14. storočia. Okrem 211 florénov a dukátov Ľudovíta I. obsahoval aj 11 zlatých mincí kráľovnej Márie. Výskyt takéhoto vzácneho pokladu v Alba Iulii, ktorá je významným hospodárskym a obchodným centrom Sedmohradska nie je náhodný.

Na základe horeuvedeného môžeme povedať, že sa zlaté mince Ľudovíta I. sústreďujú v Uhorsku nielen v blízkosti významných obchodných ciest (nález z Pácu), ale aj do dôležitých miest (Alba Iulia). Napriek ich relatívne nízkemu počtu v uhorských nálezoch však boli oveľa používanejšími zlatými mincami ako florény Karola Róberta. V jeho prípade poznáme z nálezov len jedinú zlatú mincu objavenú vo východoslovenskej Kamenici.19 Bolo to spôsobené tým, že sa Karolove mince produkovali v menších počtoch a boli určené prevažne na vývoz. Ľudovítove florény síce naďalej spĺňali dôležitú úlohu v zahraničnom obchode, ale oveľa viac sa uplatňovali v domácich platobných stykoch. Svedčí o tom ich častejší výskyt v uhorských nálezoch, kde v súčasnosti evidujeme až 235 jeho zlatých mincí.20 Ich masovejšie používanie jednoznačne dokladajú aj písomné pramene. Len v rokoch 1356 až 1365 bol v severných a východných častiach Uhorska zaznamenaný ich nárast až o 50% a v nasledujúcich rokoch sa ďalej zvyšoval.21 Uvedený fakt platí pre Smolnícku (Košickú) komoru, kam patrila aj Spišská Nová Ves. Na jej území narastá používanie zlatých mincí na konci 40-tych až začiatku 50-tych rokov 14. storočia. Kým v rokoch 1340-1345 poznáme len jednu písomnú zmienku o florénoch, tak z rokov 1348-1355 je to už osem záznamov.22 Zlaté mince sa častejšie používali od druhej polovice 14. storočia. Z rokov 1356-1365 sa tu evidovalo až 17 platieb v zlatých minciach.

Florén Ľudovíta I. zo Spišskej Novej Vsi je dôležitý aj pre regionálne dejiny a môže dokladať narastanie významu Spiša v medzinárodnom obchode. Cez uvedený región prechádzali dôležité obchodné cesty, ktorých význam narástol najmä v 14. storočí. Dôležitý hrad a colnicu v Ľubovni získali Drugetovci, ktorí sa za Karola Róberta stali jedným z najvýznamnejších rodov v krajine. Profitovali z neho najmä vďaka obchodu.23 Dokladá to aj testament Vilerma Drugeta z roku 1330, v ktorom sa v prípade nedodržania finančných sľubov majú zaplatiť dlhy z mýta v Starej Ľubovni.24 Význam východného Slovenska a Spiša narástol po nástupe Ľudovíta I. na trón. Ten udelil Košiciam v roku 1347 právo skladu.25 Ďalší rozvoj obchodu nastal po roku 1354, kedy Ľudovít I. uzavrel s poľským kráľom dohodu o obchodovaní so soľou.26 V roku 1361 potvrdzuje Košiciam staršie výsady, v ktorých prikazuje všetkým obchodníkom zložiť a predať tovar v meste. Uvedené nariadenie potvrdil aj v nasledujúcom roku. Ľudovít I. povolil v roku 1368 poľským obchodníkom slobodný prístup až po Košice. Všetky horeuvedené obchodné výsady a dohody dokumentujú narastanie významu obchodu s Poľskom, pričom väčšina komunikácií prechádzala územím Spiša. V medzinárodnom obchode bola zainteresovaná aj Spišská Nová Ves, cez ktorú sa vyvážala meď.27

SPIŠSKÁ NOVÁ VES V DRUHEJ POLOVICI 13. AŽ V PRVEJ POLOVICI 14. STOROČIA

Spišská Nová Ves patrila medzi významné spišské mestá už v druhej polovici 13. a 14. storočia, o čom svedčia časté zmienky o meste v písomných prameňoch. Mesto sa prvýkrát uvádza v písomných prameňoch v roku 1268 ako Nova Villa, v roku 1279 je spomínaná už ako Igloszasza a v roku 1297 Igluhaza.28 O niečo menej písomných správ pochádza zo 14. storočia. V roku 1312 sa spomína mesto ako Iglo v spojitosti s obdarením medených baní za verné služby.29 Význam Spišskej Novej Vsi narástol v druhej polovici 14. storočia, čo dokladá niekoľko dôležitých faktov. V tomto čase sa tu intenzívne rozvinula remeselná výroba. Známy je rozmach zvonolejárstva, kovolejárska dielňa je prvýkrát spomínaná už okolo roku 1357.30 K uvedenému odvetviu sa z čias Ľudovíta I. viaže jeden zaujímavý údaj o platbe v zlatých minciach. V roku 1397 schvaľuje Žigmund Luxemburský pre troch zvonolejárov zo Spišskej Novej Vsi rentu päť florénov ročne, ktoré im boli vyplácané už od čias Ľudovíta I.31 V 14. storočí pôsobili v meste aj železiari, kožušníci, krajčíri, mäsiari, kramári a obuvníci.32 V roku 1380 dostalo mesto právo konať jarmoky a o dva roky neskôr mohlo usporadúvať trhy.33 Približne do tohto obdobia spadá aj výstavba kostola Nanebovzatia Panny Márie.34 Ten bol vybudovaný na mieste starého kostola niekedy v druhej polovici 14. storočia. Z horeuvedených skutočností vyplýva, že zlatá minca pochádza z čias, kedy nastal výraznejší rozvoj mesta. Preto je pochopiteľné používanie mincí vyšších hodnôt.

MIESTO NÁLEZU

Minca sa našla v budove na Letnej ulici č. 72, ktorá sa nachádza priamo v centre Spišskej Novej Vsi. Tá je situovaná v blízkosti hlavného námestia, kde sa nachádza významný gotický kostol Nanebovzatia Panny Márie (viď vyššie). Miesto nálezu bolo v centre mesta aj v dobe ukrytia mince. V tomto období tu vlastnili domy bohatšie vrstvy spoločnosti. V súčasnosti však nevieme, komu patrila spomínaná budova. Je to spôsobené tým, že sa objekt síce nachádza v pamiatkovej zóne mesta, ale nie je zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok.35 Istotne však vieme, že tu stál pred ním gotický dom, ktorý bol neskôr prerobený na barokovú budovu.36 V uvedenej časti mesta sa väčšinou nachádzajú dvojpodlažné budovy so zmodernizovanými fasádami, ktorých podjazdy sú zaklenuté valenou klenbou s lunetami alebo segmentovou a pruskou klenbou. Mladšie prestavby domu dokumentuje aj parcelný protokol z roku 1869, kde sú zaznačené staré gotické domy a mladšie barokové prestavby. Dom na dnešnej Letnej ulici č. 72 je uvedený medzi murovanými domami z mladších období, ale nepochybne mal starší gotický základ. Medzi inými to dokladá aj umiestnenie domu v historickom jadre mesta a samotná nádoba s mincou vyrazenou v rokoch 1342 – 1352/1353.

Na záver sa ešte musíme zmieniť o zvláštnom spôsobe uloženia mince. Tá bola spolu so zvieracími kosťami sliepky domácej vložená do nádoby, ktorá bola zamurovaná v pivničných priestoroch budovy. V tomto prípade je jej interpretácia pomerne jednoduchá a takto ukrytú mincu môžeme považovať za stavebnú obetinu. Minciam sa pomerne často pripisovala magická funkcia. Preto ich ľudia ukladali v rôznych historických obdobiach do hrobov, prípadne symbolicky do budov. Pomerne časté bolo ukladania mincí do cirkevných objektov.37

Význam florénu Ľudovíta I. môžeme na záver zhrnúť v nasledujúcich bodoch:
1. Zlatá minca vyrazená pred rokom 1353 dokladá ich používanie v mestskom prostredí už okolo polovice 14. storočia. Zároveň je najstaršou zlatou stredovekou mincou objavenou na Spiši a v Spišskej Novej Vsi.
2. Florén síce nemusí dokladať masívnejšie používanie zlatých mincí v tejto oblasti, ale môže súvisieť s rozmachom obchodu a frekventovanosťou obchodných ciest smerujúcich cez Spiš.
3. Minca dokladá rozvoj Spišskej Novej Vsi v 14. storočí, kedy sa stáva významným mestom.

Poznámky:
1 Krátky šot o minci odvysielala TV Reduta Spišská Nová Ves dňa 14.7.2009.
2 Nález spracoval G. Lukáč z Krajského pamiatkového úradu v Prešove – pracovisko v Levoči. Za informáciu o náleze vďačíme M. Ogurčákovi a za požičanie nálezu kvôli dokumentácii Ing. M. Kováčovej.
3 SOJÁK, Marian. Spiš v predhistorickej dobe (Príspevok k novším archeologickým nálezom). In Z minulosti Spiša. Ročenka Spišského dejepisného spolku. 2009, roč. 17, s. 7-26.
4 HUSZÁR, Lajos. Münzkatalog Ungarn von 1000 bis Heute. Budapest: Corvina Kiadó; München: Ernst Battenberg Verlages, 1979. 366 s.; POHL, Artur. Ungarische Goldgunden des Mittelalters (1325-1540). Graz: Akademische Druck- u. Verlagsanstalt, 1974. 51 s. 59 tab.
5 HORVÁTH, Henrik. A budai pénzverde művészettörténete a késői középkorban. In Numizmatikai Közlöny, 1933, roč. 30–31, 1931–1932, s. 24.
6 HUSZÁR, Lajos. A Budai pénzverés története a középkorban. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1958, s. 141-142.
7 Koruna v ich podaní symbolizovala kráľovskú, teda budínsku mincovňu. SCHULEK, Alfréd. Vegyesházi királyaink pénzei és korrendjük II. A budai pénzverés Károly Róberttől Zsigmondik. In Numizmatikai Közlöny, 1933, roč. 30–31, 1931–1932, s. 1933, 53; HUSZÁR, Lajos. A Budai pénzverés, s. 52; POHL, Artur. Ungarische Goldgunden, B 1.
8 BUDAJ, Marek. Vývoj kremnickej mincovne vo svetle nálezov mincí v rokoch 1323 až 1437. Bratislava: Dizertačná práca, 2010, s. 27; DANNENBERG, Hermann. Die Goldgulden vom Florentiner Gepräge. In Numizmatische Zeitschrift, 1880, roč. 12, s. 146-185.
9 PETÁCH, Emil. Dejiny mincovania v Košiciach. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1986, s. 42.
10 SZEKFŰ, Gyula. Oklevelek I. Károly pénzverési reformjához. In Történelmi Tár, 1911, roč. 12, č. 1, s. 36.
11 "...partim in florenis seu aureis denariis camere nostre Bude cusis et cudendis...". DÖRY, Francisci – BÓNIS, Georgius – BÁCSKAI, Vera. Decreta Regni Hungariae Gesetze und Verordnung Ungarns 1301–1457. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1976, s. 119.
12 HÓMAN, Bálint. Magyar pénztörténet 1000–1325. Budapest: Magyar Tudományos Akadémia., 1916, s. 98-99., HUSZÁR, Lajos. Münzkatalog, s. 12. ENGEL, Pál. A 14. századi magyar pénztörténet néhány kérdése. In Századok,1990, roč. 124, č. 1, s. 43.
13 Podrobnejšie pozri TÓTH, Csaba. Pénzverés és pénzforgalom az Anjou-kori Magyarországon: Doktori disszertáció. Budapest, 2002, s. 139, pozn. 538.
14 TÓTH, Csaba. Adatok az Anjou-kori magyar aranyforintok pénzlábához. In CSURGI, Horváth József (ed.) ACTA Tanulmányok I., Székesfehérvár: Alba civitas történeti alapítvány, 2004, s. 243.
15 "Fiorini unghari di giglio e della mannia (sonno di carati) 23 ¾". OBERLÄNDER – TÂRNOVEANU, Ernest. A 13-16. századi magyar pénzverés emlékei nyugaton I. Korabeli itáliai, francia és katalán források: The 13th-16th Century Hungarian coinage in the West Contemporary Italian, French and Catalan sources. In Numizmatikai Közlöny, 2004, roč. 102–103, s. 46.
16 KRASKOVSKÁ, Ľudmila. Nález v Pácu u Cíferu (okres Trnava, Slovensko). In Numismatický časopis, 1940, roč. 15, s. 54-56.
17 Slovenské znenie listiny pozri BREZOVÁKOVÁ, Blanka et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV.: Pod vládou anjouvských kráľov. Bratislava, 2002, s. 108-110.
18 GOHL, Ödön. A gyulafehérvári aranypénzlelet. In Numizmatikai Közlöny, 1908, roč. 7, s. 170. Posledné a podrobnejšie spracovanie nálezu pozri: GYÖNGYÖSSY, Márton. Florenus Hungaricalis: Aranypénzverés a középkori Magyarországon. Budapest, 2008. s. 97‑99.
19 HUNKA, Ján. Vojenské cesty a udalosti vo svetle nálezov mincí. In Slovenská archeológia, 2002, roč. 50, č. 1, s. 153-170.
20 Ide o celkový počet v Uhorsku evidovaných zlatých mincí Ľudovíta I. BUDAJ, Marek. Vývoj kremnickej, s. 101-103, tab. 6.
21 HERMANN, István. Finanzadministration in der zweiten hälfte des 14. Jahrhunderts in Ungarn. Budapest, 1987, s. 40.
22 HERMANN, ref. 21, s. 95, 109.
23 HALAGA, Ondrej. Počiatky diaľkového obchodu cez stredné Karpaty a košického práva skladu. In Historica Carpatica, 1973, roč. 4, s. 4.
24 BREZOVÁKOVÁ, Blanka et al. Pramene, s. 101.
25 HALAGA, ref. 23.
26 DIVÉKY, Adorján. Felső-Magyarország kereskedelmi összeköttetése Lengyelországgal. Budapest, 1905, s. 8.
27 HALAGA, Ondrej. Význam nadregionálnych trhov v ekonomike Slovenska v stredoveku. In Historické štúdie, č. 25, 1981, s. 169.
28 CSÁNKI Dezső. Magyarország történelmi földrajza a Hunyadiak korában. A M. T. Akadémia történelmi bizottságának megbízásából írta Dr. CSÁNKI DEZSŐ. I. Kötet. Budapest. Kiadja a Magyar Tudományos Akadémia. 1890. [edícia prameňov na CD-ROM]. Vlastivedný slovník obcí. III. zväzok, s. 71.
29 SEDLÁK, Vincent. Regesta Diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. Bratislava, 1980, s. 442, č. 1036; uvedené privilégium bolo ešte potvrdené v roku 1323, pozri SEDLÁK, Vincent. Regesta diplomatica nec non epistolarie Slovaciae II. Bratislava, 1987, s. 444., č. 1021.
30 SPIRITZA, Juraj: Spišské zvony. Bratislava, 1972, s. 37.
31 MÁLYUSZ Elemér. Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Budapest, 1951, s. 525, č. 4753.
32 CHALOUPECKÝ, Ivan. Spišská Nová Ves a okolie. Košice, 1971, s. 28.
33 Súpis pamiatok na Slovensku 3, Bratislava, 1967, s. 150.
34 Súpis, ref. 33, s. 153.
35 Za informáciu ďakujeme PhDr. A. Karabinošovi z Krajského pamiatkového úradu v Prešove.
36 Súpis, ref. 34.
37 HUNKA, Ján-SOJÁK, Marián. Numizmatické doklady ľudovej mágie z okolia Prešova. In Slovenská numizmatika, 2007, roč. 17, s. 278-282.

V priebehu roka 2010 sa dostal do povedomia numizmatickej verejnosti zaujímavý groš Rudolfa II., ktorý sa podarilo získať do zbierok Národnej banky Slovenska Múzea mincí a medailí v Kremnici. Sem sa dostal ešte v spomínanom roku. Keďže pôvod groša je dodnes neznámy, nevieme ani presné miesto jeho objavenia. Minca je na prvý pohľad mierne opotrebovaná, pričom evidentne nesie stopy po výraznom ohnutí.

Popis mince:
Uhorsko, Rudolf II. (1576‑1608), Kremnica, groš 1601. Typ ako Huszár 1979, č. 1048, ale autor neuvádza mincu s týmto ročníkom.1
Priemer: 26,06 x 26,90 mm; hmotnosť: 2,753 g; prírastkové číslo: 2010/0121; inventárne číslo: N 15215.

Po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón v roku 1526 patrila razba grošov medzi špecifiká ich mincovníctva. Nadviazala na ich produkciu v Uhorsku po mincovej reforme Mateja Korvína v roku 1467, kedy groše obiehali v hodnote päť denárov. Od roku 1557 pristúpil Ferdinand I. (1526‑1564) k novej mincovej reforme, na základe ktorej sa začali produkovať dva rozdielne druhy grošov. Menší sa razil v hodnote štyroch denárov a väčší sa počítal za osem denárov.2 Obe mince boli takmer ikonograficky totožné, s tým rozdielom, že na menšom groši sa nachádzala nad štítom koruna. Paralelná produkcia oboch typov mincí trvala len v rokoch 1559‑1562, potom sa pristúpilo k razbe len štvordenárových grošov. Počas vlády Maximiliána II. (1564‑1576) sa produkovali len uvedené groše a tento stav pretrval aj za vlády jeho nasledovníka Rudolfa II. (1576‑1608). Akosť grošov bola pravdepodobne totožná s drobnými mincami, čiže do roku 1574 mali kvalitu osem lótov (50% Ag), potom sedem (43,8%) a od roku 1607 šesť lótov (37,5%).3 Počas vlády oboch spomínaných panovníkov sa uvedené mince razili nepretržite a z rokov 1566‑1607 poznáme groš s každým letopočtom. Jedinú výnimku dosiaľ tvoril len exemplár s rokom 1601, ktorý neevidovala žiadna numizmatická literatúra. Groše s týmto ročníkom sú známe len z baiamarskej mincovne, hoci tu bola ich produkcia len sporadická.4 Dominantnou v razbe týchto mincí bola počas celého obdobia hlavne kremnická mincovňa. Žiaľ, dodnes sa zachovalo len málo údajov o presných počtoch vyrazených grošov.5 Tieto sa objavujú len sporadicky v nálezoch a na numizmatických aukciách, čo môže svedčiť o ich nižšej produkcii. Doterajšia absencia kremnických grošov s letopočtom 1601 je zaujímavá z toho dôvodu, že s jeho existenciou sa muselo počítať z niekoľkých nasledujúcich dôvodov:
1. Rudolf II. produkoval groše nepretržite v rokoch 1578‑1607. Preto je logické, že to bolo aj v roku 1601.
2. V tomto roku sa razili v kremnickej mincovni všetky druhy mincí (dukáty, toliare a ich násobky, denáre a oboly). Z toho dôvodu je prirodzené, že sa tu produkovali aj groše.

Poznámky:
1 Groš s týmto ročníkom, nie je uvádzaný ani v klasických katalógoch o uhorských minciach – ako HUSZÁR, Lajos. Habsburg‑házi királyok
pénzei 1526‑1657. Budapest: Akadémiai kiadó, 1975, s. 105, č. 149; HUSZÁR, Lajos. Münzkatalog Ungarn von 1000 bis Heute. Budapest: Corvina kiadó, München: Ernst Battenberg, 1979; MILLER zu AICHHOLZ, Viktor – LOEHR, August – HOLZMAIR, Eduard. Österreichische Münzprägungen 1519–1938. Wien: Herausgeben von verein der Museumfreunde, 1948, s. 87. Dodnes nebol dražený ani na aukciách Pannonia
Terra Numizmatika alebo Nudelman László; Maďarská verzia uvedeného článku bola publikovaná: BUDAJ, Marek. Publikálatlan II. Rudolf‑garas 1601‑ből. In Az érem, 2013, č. 2, s.18‑19.
2 K uhorským grošom pozri: HUSZÁR, Habsburg‑házi, s. 15, 29; GYÖNGYÖSSY, Márton. A királyi Magyarország pénztörténete (1527‑1608). Budapest: Martin Opitz Kiadó, 2010, s. 19, 43.
3 HUSZÁR, ref. 2, s. 29‑30; GYÖNGYÖSSY, ref. 2, s. 43.
4 HUSZÁR, Münzkatalog, č. 1049.
5 Dodnes sa zachovali len presné počty razby štvordenárových grošov z rokov 1559‑1561. V roku 1559 sa ich vyprodukovalo 181 485 ks, v roku 1560 to bolo 121 317 a v roku 1561 najviac, čiže 216 147 ks; KAZIMÍR, Štefan – HLINKA, Jozef. Kremnická mincovňa. 1328‑1978. Kremnica: Osveta, 1978, s. 350

Šesťgrajciare začal raziť Georgius Cetto v roku 1675 – poznám štyri razidlá tohto ročníka, na ukážku na obr. č.1. Čo je však zaujímavé, lícne razidlo bolo použité aj v roku 1676 - obr.č.2.

Najväčší počet šesťgrajciarov bol vyrazený v tomto roku – razilo sa minimálne sedemnástimi pármi razidiel. Zaujímavosťou je aj minca vyobrazená na obr. č.3, kde rubová strana je oproti lícnej pootočená o 180˚ (toto je spôsobené vložením kolkov do valcov pri razbe pootočením o 180˚ oproti sebe, a keďže v tejto polohe boli zafixované, všetky mince z tohto páru razidiel boli takto razené).

Georgius Lippai razil v Bratislave len šesťgrajciare a aj to len v malom množstve v roku 1684 z dvoch razidiel (obr. č. 4 a 5) a v roku 1685 len z jedného razidla (obr. č. 6). Preto sú jeho mince pomerne vzácne.

Razba pätnásťgrajciarov bola pravdepodobne skúšobne uskutočnená v roku 1673. Dokazuje to pätnásťgrajciar vyobrazený v katalógu firmy H.D.Rauch číslo 79 položka D385 (obr. č.7) – keďže v tomto roku sa pätnásťgrajciare oficiálne v monarchii nerazili (lit.č.3 Prägetabelle str. 26) – ostatné pätnásťgrajciare s týmto ročníkom boli roztavené, ak vôbec boli vyrazené.
Georgius Cetto oficiálne začal razbu pätnásťgrajciarov v roku 1674 (lit. č.3 udáva pätnásť párov razidiel, ja ich poznám sedemnásť; tie, ktoré táto literatúra nepozná, sú na obr. č.8 a 9).

Ročník 1675 bol razený minimálne z desiatich razidiel, pričom minca na obr. č.10 v literatúre nie je vyobrazená. Zaujímavosťou je, že mince boli razené aj z prasknutých razidiel, ako to dokazuje rub mince na obr. č.12. Na obr. č.11 je vyobrazená tá istá minca vyrazená ešte pred prasknutím razidla.

Pätnásťgrajciare ročníka 1676 boli razené len zo štyroch razidiel – ukážka mince na obr. č.13.
V Bratislave bolo počas rokov 1674 -76 celkovo vyrazených 2 807 504 kusov pätnásťgrajciarov, ako to udáva tabuľka na str. č.16 lit. č.3. Keďže tento počet je tretí najväčší po Viedni a Kremnici, kde však pätnásťgrajciare razili vo väčšom časovom rozpätí (1659–1680), nevylučujem ani existenciu ďalších párov razidiel.

Ďalšie pätnásťgrajciare razil až Christoph Sigmund Hunger, a to a rokoch 1695 a 1696. V roku 1695 boli pravdepodobne použité len dva páry razidiel (ukážka obr. č.14). Pre rok 1696 udáva literatúra č.3 osem párov razidiel, ja ich poznám minimálne štrnásť (dve z tých, čo táto literatúra nepozná, sú vyobrazené na obr. č.15 a 16). Zaujímavou razbou je pätnásťgrajciar razený v Kremnici so značkami bratislavského mincového majstra Christopha Sigmunda Hungera a kremnickou značkou K-B vyobrazeného v lit. č.3. ako KB96.2.1 na str. č.292, ktorý bol dražený aj na aukcii firmy Pannoniaterra č.18 položka 494.

Najväčším nominálom razeným zo striebra bol toliar v roku 1697 – avšak podľa počtu zachovaných kusov išlo pravdepodobne len o skúšobnú razbu.

Zo zlata boli razené tieto nominály – 1/3 dukátu v roku 1675, dukáty v rokoch 1675,96 a 99 a päťdukát 1675. Počty vyrazených kusov však boli pomerne nízke, ako to dokazuje ich výskyt v múzeách a na zahraničných aukciách. Päťdukát je možné vidieť v Múzeu mincí a medailí v Kremnici (ten istý exemplár je možné nájsť aj vo farebnej obrazovej prílohe knihy od Jozefa Hlinku Bratislavská mincovňa, Obzor, Bratislava 1982). Na obr. č.17 je vyobrazený dukát letopočtu 1696.

V tejto časti sa budeme venovať najväčšiemu počtu razených mincí počas vlády Leopolda I. v Bratislavskej mincovni, a to trojgrajciarom alebo grošom. Georgius Cetto razil v Bratislave trojgraciare len v roku 1675. Poznám sedem typov razidiel tohto trojgrajciara, pričom väčšina má v líci na konci opisu malý krížik alebo hviezdičku, viď obr. č.1. Výnimku tvorí trojgrajciar na obr. č.2, kde je vyobrazený ornament, ktorý je častejšie používaný najmä pri minciach vyšších nominálov.

Mincový majster Georgius Lippai trojgrajciare nerazil.

Christoph Sigmund Hunger razil trojgrajciare nepretržite v rokoch 1695-1699. Tak aspoň udáva všetka dostupná literatúra. Preto ma prekvapila minca vyobrazená v katalógu firmy Lanz číslo 122 pod položkou 635, kde je udaný ročník 1694. Vyobrazená minca vykazuje takmer všetky znaky bratislavských mincí – napr. rozdelený letopočet 16-94, opisy na líci aj rube mince, ale chýba mi značka bratislavskej mincovne C-H. Túto mincu som v rukách nedržal a poznám ju len z vyobrazenia v tomto katalógu.

Pre trojgiarciare letopočtu 1695 je typické použitie len jednoduchého štítku s uhorským erbom na rubovej strane mincí (chýbajú iniciály mincového majstra). Celkovo poznám šesť typov razidiel tohto ročníka. Pre ilustráciu uvádzam mincu na obr. č.3.

Trojgrajciare ročníka 1696 (štyri páry razidiel) sú tiež bez iniciálok mincového majstra, ale ostatné už tieto majú (trinásť párov razidiel). Zaujímavá je chyba v opise lícnej strany na obr. č.4, kde je namiesto písmena R len písmeno P (ako skratka titulu ROMANORUM IMPERATOR). Na obr. č.4 je typ s jedným štítkom a na obr. č. 5 s tromi.

Najväčší počet trojgrajciarov sa v Bratislave vyrazil v roku 1697. Táto minca patrí medzi najčastejšie sa vyskytujúce bratislavské mince na numizmatickom trhu. Bodaj by nie, keď ku dňu, keď píšem tento článok, už poznám minimálne štyridsať párov razidiel. Je známe množstvo variant mince s týmto ročníkom a na ukážku uvádzam:

• obr. č.6 – minca má v mene cisára LEOPOLDUS písmeno U – tento nápis majú tri páry razidiel, na tejto minci je aj hodnotový štítok vložený medzi písmená G. a .H na líci
• obr. č.7 - minca má v mene cisára LEOPOLDVS písmeno V - tento nápis má spolu tridsaťsedem párov razidiel; na tejto minci je zaujímavé, že na lícnej strane opisu sa nepoužili žiadne interpunkčné znamienka
• obr. č.8 – v portréte cisára sú zvýraznené ústa s bradou (možno chyba v razidle), na rube mince chýba dieťaťu svätožiara

Keďže nie je možné vyobraziť všetky typy mincí, uvediem aspoň rozlišovacie znaky na lícnej strane:
- umiestnenie hodnotového štítka v opise – vyskytuje sa za týmito písmenami S,A,G
- počet bodiek alebo malých krížikov na konci opisu (jeden alebo tri)

Na rubovej strane sú to najmä tieto znaky:
- dieťa má, alebo nemá svätožiaru
- počet bodiek alebo malých krížikov za nápisom PATRONA (žiadny, jeden alebo tri)
- počet bodiek alebo malých krížikov pred nápisom HVNGARIAE (žiadny alebo jeden)
- na rube mince sa nachádzajú plamene okolo madony, tieto sa dajú rozdeliť na štyri sektory:
1. medzi písmenom C a hlavou madony,
2. medzi hlavou dieťaťa a písmenom H,
3. medzi písmenom H a uhorským znakom v trojitom štítku,
4. medzi uhorským znakom v trojitom štítku a písmenom C.

Podľa počtu plameňov v jednotlivých sektoroch sa dajú rozlišovať jednotlivé razidlá – ako príklad uvádzam mince na obr. č.9 a 10 – minca č.9 má v jednotlivých sektoroch tieto počty plameňov: 3,2,3,3 a minca č. 10 tieto počty plameňov: 3,3,4,4.

Mince majú aj iné odlišovacie znaky ako napríklad tvar hodnotového štítka, tvar stuhy vo vlasoch cisára, umiestnenie rádu zlatého rúna na prsiach cisára, na rubovej strane je to napríklad tvar svätožiary dieťaťa, ale takýchto rozdielov medzi týmito mincami by sa našlo pomerne veľa, avšak ťažko sa popisujú. Pre presné určenie razidiel pri zhode podľa predchádzajúcich piatich bodov stačí udať počet plameňov okolo madony v jednotlivých sektoroch.

Tieto rozlišovacie znaky sa dajú použiť pri rozlišovaní razidiel 1., 3., 6. a 15. grajciarových bratislavských mincí Leopolda I. Pre razidlá mincí z iných mincovní tohto panovníka sa všetky nedajú použiť (nie sú totiž univerzálne).

Z trojgrajciarov ročníka 1698 poznám minimálne 28 párov razidiel, na rozdiel od Nechanického, viď. literatúra č.2, kde udáva tri drobné varianty s rozdeleným letopočtom 16-98 (lit. č.2 str. 115) a jednu s rozdeleným letopočtom 169-8, t.j. spolu štyri páry razidiel. Pre ilustráciu uvádzam len niektoré:
obr.č.11 – hodnotový štítok je za písmenom R lícneho opisu
obr.č.12 - hodnotový štítok je za písmenom I lícneho opisu
obr.č.13 - hodnotový štítok je za písmenom S lícneho opisu
obr.č.14 - hodnotový štítok je za písmenom S lícneho opisu, ale v opise mena cisára je chyba – LEOPLDVS, v portréte cisára je pásik z kovu materiálu mince, akoby v razidle bola nejaká ryha – videl som už štyri mince z tohto páru razidiel, ale toto sa vyskytovalo na všetkých a sprievodným znakom je nedostatok materiálu na rube mince, čo spôsobuje nekvalitný obraz rubovej strany mince
obr.č.15 - hodnotový štítok je za písmenom A lícneho opisu
obr.č.16 - hodnotový štítok je za písmenom G lícneho opisu, vyobrazená minca má nepravidelný tvar, je väčšia, pravdepodobne bola len vystrihnutá nožnicami

Posledným ročníkom razby trojgrajciarov v Bratislave je rok 1699, z ktorého je známych minimálne 24 párov razidiel. Na ukážku len tieto štyri mince:
obr.č.17 – hodnotový štítok je za písmenom R lícneho opisu
obr.č.18 – hodnotový štítok je za písmenom I lícneho opisu, na konci opisu je hviezdička
obr.č.19 – hodnotový štítok je za písmenom A lícneho opisu, na konci opisu je kvet medzi dvoma bodkami
obr.č.20 – hodnotový štítok je za písmenom A lícneho opisu, na konci opisu sú štyri bodky

V závere treba podotknúť, že z dostupnej literatúry nie je možné zistiť presný počet v Bratislave používaných razidiel. Archív bratislavskej mincovne vyhorel pri veľkom požiari v podhradí Bratislavy počas vlády Jozefa I. a obsah archívu viedenskej mincovne (alebo komory), ktorý možno obsahuje údaje o počte razidiel, doteraz nebol z tohto hľadiska preskúmaný. Doposiaľ boli publikované z obdobia vlády Leopolda I. len niektoré počty razidiel z českých a sliezskych mincovní – urobili tak Čermák a Skrbek v diele Mince království Českého za panování rodu Habsburského od roku 1526, Pardubice 1891-1913 a sliezskych mincovní od Hugo Freihern von Saurma - Jeltsch v diele Schlesische Műnzen und Medailen, Breslau 1883. Aj keď autori oboch diel získavali údaje na rôznych miestach (Čermák a Skrbek vo Viedni) a Saurma – Jeltsch v sliezskych mincovniach, ich počty razidiel pre jednotlivé mince sa zhodujú. Toto však nerešpektovali ostatní autori a tí si udávajú svoje počty razidiel. Pre uhorské mincovne, a tým aj bratislavskú, podobné údaje nie sú k dispozícií. Podľa počtu razidiel, ktoré doteraz poznám, boli razené v Bratislave pomerne veľké množstvá mincí, avšak ich výskyt na numizmatickom trhu tomu nezodpovedá. Je to spôsobené najmä tým, že vyrazené mince boli hlavne určené na vyplácanie žoldu pre vojsko bojujúce proti Osmanskej ríši – títo žoldnieri boli cudzinci (nepochádzali z Uhorska – časť bola okupovaná Osmanskou ríšou a na území, ktoré nebolo okupované, boli bojaschopní muži posádkami hradov, ktoré sa bránili nájazdom Turkov). Žoldnieri (ak vojnu prežili) si svoj žold zobrali domov (prevažne na územie dnešného Nemecka), kde boli mince vymenené za miestne obeživo a skončili ako mincový pagament – boli roztavené a ich materiál použitý na výrobu iných mincí. Do obehu sa tak dostali len mince, ktorými mincovňa platila za dodávky surovín potrebných na výrobu mincí, mzdy pracovníkov mincovne a to, čo žoldnieri utratili na území Uhorska.

Použitá literatúra:
1. Helmut Jungwirth – Corpus nummorum austriacorum (CNA), band V. (1657-1740), Kunsthistorische Museum Wien 1975
2. Zdenek Nechanický – Mincovnictví Leopolda I. 1657-1705, Česká numismatiská společnost Hradec Králové 1991
Ďalšia literatúra je uvedená priamo v texte.

Cisár Leopold I. bol pôvodne vedený na cirkevnú dráhu. Po náhlej smrti svojho brata Ferdinanda IV. ho dal jeho otec Ferdinand III. korunovať v Bratislave dňa 27.6.1655 na uhorského kráľa. Túto korunováciu nám pripomínajú štyri druhy korunovačných žetónov razených zo zlata a striebra. Po smrti svojho otca 2.4.1657 zdedil habsburskú monarchiu vo vojnách so Švédskom, Francúzskom a Osmanskou ríšou. Vojna s Osmanskou ríšou donútila Leopolda I. obnoviť činnosť bratislavskej mincovne, ktorej úlohou bolo peniazmi zásobovať vojsko bojujúce s Osmanskou ríšou. Mincovňa nebola počas dlhej vlády Leopolda I. v nepretržitej činnosti, ale pracovala resp. mince razila v troch časových úsekoch, a to v rokoch 1674-76, 1684-85 a 1695-1700. V každom časovom úseku pracovala pod vedením iného mincového majstra, ktorých mincová značka pozostávala z troch štítkov, a to:

• Georgius Cetto - bol synovec viedenského mincového majstra Andrea Cetta a viedol mincovňu v prvom období, jeho značka mala v prvom štítku bratislavský znak, v druhom uhorský znak a v treťom jeho iniciály
• Georgius Lippai - riadil mincovňu v druhom období mal v prvom štítku bratislavský znak, v druhom uhorský znak v treťom svoj erb pozostávajúci so stĺpa a stojaceho leva
• Christoph Sigmund Hunger - viedol mincovňu v treťom období (ale aj neskôr počas vlády Jozefa I.); používal značku, ktorá mala v prvom štítku písmeno C, v druhom Uhorský znak a v treťom písmená SH

Značkou bratislavskej mincovne boli písmená C-H (Camera Hungarica). Nápis na bratislavských minciach bol len jeden, avšak rôzne skracovaný:
Líc: LEOPOLDUS DEI GRATIA ROMANORUM IMPERATOR SEMPER AUGUSTUS GERMANIAE HUNGARIAE BOHEMIAE REX (Leopoldus z božej vôle rímsky cisár navždy vznešený nemecký český uhorský kráľ)
Rub: PATRONA HUNGARIAE letopočet (patróna Uhorska letopočet)
Vyobrazenie (okrem duáriusov) je portrét cisára vpravo na lícnej strane, na rube je vyobrazená madona s dieťaťom na polmesiaci.

V bratislavskej mincovni boli razené mince rôznych hodnôt a tie zase z rôznych razidiel, pričom počet používaných razidiel nám dáva možnosť usudzovať o celkovom množstve vyrazených mincí. Použitá technológia razby mincí bola v tej dobe pokroková – na výrobu boli použité tzv. valcovacie stroje, ktoré sa používali na výrobu pásikov plechu ako aj na samotnú razbu mincí. Mince sa razili na dvoch proti sebe sa otáčajúcich valcoch, v ktorých boli osadené razidlá tzv. kolky. Medzi valce sa vložil pásik plechu, z ktorého sa razili mince. Keďže valce boli k sebe pritláčané značnou silou, používané kolky často praskali. Po prasknutí bol kolok, najčastejšie obidva (líc aj rub) vymenené. Na pohon valcov sa používali svaly zvierat, ľudí, ale aj mlynské kolesá. Čo poháňalo valcovacie stroje v Bratislave, nie je známe. Táto technológia bola určite použitá pre razbu všetkých strieborných mincí. Na razbu mincí zo zlata (dukátov, ich dielov a násobkov) bola zrejme použitá iná technológia, a to klasická – výroba mincových kotúčikov a ručná razba.

Použitá technológia valcovacích strojov zabezpečila minciam presnú polohu líca mince voči rubu a zároveň aj prehyb mince, ktorý si uchovali najmä mince málo používané v obehu. Bratislavské mince počas vlády Leopolda I. a jeho synov mali predpísanú kvalitu, pretože mincovňa pracovala pod priamym vedením viedenskej mincovne. Na rytí razidiel sa podieľali aj viedenskí rytci, dodávky striebra zabezpečovala viedenská mincovňa a pod.
V prvej časti sa budeme venovať najmenším nominálom razeným v Bratislave, a to duáriusom a grajciarom. Duárius mal hodnotu ½ grajciara a v Bratislave sa razil v dvoch rokoch – 1695 a 1699. Grajciare boli razené v rokoch 1695,98,99 a 1700.

Duárius ročníka 1695 sa od ostatných duáriusov odlišuje tým, že na rubovej strane chýba vyobrazenie madony a nápis duárius je rozdelený, viď. obr. 1-2. Tento typ bol razený minimálne zo štyroch razidiel – napr. rozdiel medzi duáriusmi na obr.1 a obr.2 v polohe ornamentu (tzv. krídla) z pravej strany písmen US rubných strán mincí. Ďalší typ razidiel tohto duáriusa sa dá nájsť v literatúre č.1 v tabuľke č.20 – pod položkou 11/86-c-15.

Vyobrazenie duáriusa ročníka 1699 je už identické s duáriusmi razenými v Kremnici, bol razený minimálne šiestimi razidlami, ktoré sa od seba výrazne odlišujú napr. menom cisára, ktoré je skracované ako LEOP., LEOPOL., LEOPOLD., ale aj v celej forme LEOPOLDVS.

Aj grajciar ročníku 1695 sa odlišuje od ostatných ročníkov grajciarov razených v Bratislave, a to skrátením titulov uhorského a českého kráľa – ročník 1695 skracuje tieto tituly HV.BO., ostatné ročníky grajciarov len H.B. na lícnej strane mincí. Tento grajciar bol razený minimálne z desiatich razidiel. Rozdiely medzi jednotlivými razidlami sú v interpunkčných znamienkach a rozdielnom počte a umiestnení lúčov svätožiary na rube mincí. Mince majú aj iné rozdiely – iný portrét, stuhy vo vlasoch, tvar hodnotového štítka atď., t.j. všetky znaky ručného rytia razidiel. Tieto rozdiely v razidlách boli pravdepodobne robené zámerne – každá skupina razičov mincí pracovala s iným typom razidla, aby sa nehodnotné mince – nepodarky dali identifikovať, keďže práca bola úkolová a raziči boli platení od počtu kvalitne vyrazených mincí.

Počty razidiel, ktoré sú mi doteraz známe, poznám len na základe mincí a ich vyobrazení z literatúry, preto ich treba považovať za minimálne (môže tých párov razidiel byť aj viac, nie však menej). Pre grajciare 1698 3ks, 1699 3ks a 1700 2ks. Na obr. č.8 a 9 sú grajciare ročníka 1700, ktoré sa líšia aj počtom bodiek za titulom REX. (č.8 má jednu, č.9 tri).

V roku 1695 bol daný do obehu tzv. zemský grajciar – v Čechách napr. ako BOEMISCHE LAND MVNZ, v Sliezsku ako SCHLESISCHE LANDMYNTZ a v Augsburgu ako LANDMUNZ, ktoré kvalitou t.j. rýdzosťou použitého striebra nezodpovedali predpisom – nižší obsah striebra vyvolal u obyvateľstva odpor, a preto boli tieto mince neskôr stiahnuté z obehu. Podobný osud stihol pravdepodobne aj duáriusy a grajciare s týmto rokom razby razené v Bratislave – boli stiahnuté z obehu. Obyvateľstvo dostalo určitý čas na výmenu týchto mincí s tým, že po tomto čase budú mince neplatné. Toto je pravdepodobne aj dôvod, prečo sa uvedených mincí s ročníkom 1695 zachovalo pomerne málo.

Použitá literatúra:
1. Helmut Jungwirth – Corpus nummorum austriacorum (CNA), band V. (1657-1740), Kunsthistorische Museum Wien 1975
2. Zdenek Nechanický – Mincovnictví Leopolda I. 1657-1705, Česká numismatiská společnost, Hradec Králové 1991

Zlaté mince Žigmunda Luxemburského sa vyznačujú niekoľkými špecifikami a zaujímavosťami. Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa na nich objavujú niektoré nové prvky, ktoré sa odrazili v ikonografickej zmene na minciach, či vytvorení nového systému mincových značiek. Z čias kráľovnej Márie (1385-1395) na nich pretrvalo niekoľko základných prvkov. Prvé dukáty typu H 572 sa začali raziť už krátko po nástupe Žigmunda na uhorský trón v roku 1387 (Huszár 1979). Od Máriiných sa líšia averznou stranou mince, kde sa nachádza spravidla ustálený opis + SIGISMVNDI•D•G•R•VNGARIE. K výraznej zmene však dochádza v zobrazení štítu, kde doterajší uhorsko-anjouovský delený štít nahradil štvrtený. V prvom a štvrtom poli sú zobrazené uhorské pruhy a v druhom a treťom sa nachádza brandenburská orlica (Obr. 1). Reverz dukátu zostal nezmenený, čiže je tu umiestnená stojaca postava Sv. Ladislava s bardom v ruke a s uvedením svätca v opise mince: S•LADISL-AVS•REX. Štít je zobrazený úplne novým štýlom a je ukončený pravidelným oblúkom. Dukáty Žigmunda Luxemburského vykazovali po ikonografickej stránke pomerne veľkú jednotnosť a obraz mince sa nemenil po dlhé roky, či dokonca desaťročia. Stálosť vykazujú aj opisy na minciach. Napríklad Kováts (1911) zistil na Žigmundových dukátoch len dve výraznejšie odchýlky. Na jednej boli v mene kráľa SIGISMVNNDI dve písmená NN a na druhej boli len obrátené písmená S.

Ani posledné súborné spracovanie uhorských stredovekých dukátov príliš nezvýšilo počet variantov ich kruhopisov (Lengyel 2013). Okrem týchto zmien sa kruhopisy odlišujú vždy len v drobnostiach ako sú chýbajúce bodky medzi jednotlivými písmenami a pod. Koniec razby dukátov typu H 572 môžeme vymedziť rokom 1401, prípadne 1402. Vtedy totiž dochádza k zmene zobrazenia štítu na averze a brandenburskú orlicu v druhom a treťom poli nahradil český lev. Uvedenú zmenu môžeme spojiť s vymenovaním Žigmunda za správcu v Čechách (Málust & Borsa 2001, č. 1424. Fejér 2004 X/4, s. 99-102). Nový typ mince H 573 sa razil až do konca vlády Žigmunda Luxemburského v roku 1437. Pre Žigmundove dukáty je typická ich mimoriadne vysoká kvalita, čo z nich spravilo jednu z najdôležitejších obchodných mincí vo veľkej časti Európy. Čistá hmotnosť dukátov bola 3,5157 g, čím sa ich hrubá hmotnosť zvýšila na 3,5723 g (Pohl 1968, s. 43). To z nich robilo ťažšie mince, aké razili jeho predchodcovia. Hrubá hmotnosť anjouovských florénov alebo dukátov bola stanovená na 3,55852 g. Nárast ich hmotnosti možno odôvodniť tým, že sa v roku 1375 zvýšila hrubá hmotnosť florentských zlatých mincí, ktorým naopak klesla akosť z 23 3/4 na 23 2/3 karátov. Pomerne vysoké hmotnosti vykazujú aj analyzované exempláre. V nasledujúcej tabuľke je vyhodnotených 791 exemplárov, ktoré pochádzajú zo zbierok Kunsthistorisches Museum vo Viedni, Maďarskej národnej banky v Budapešti, z numizmatickej zbierky Archeologického inštitútu ELTE a Slovenského národného múzea v Bratislave (Gyöngyössy & Winter 2007; Gyöngyössy 2005a, 2005b). Do tabuľky boli zahrnuté aj zverejnené údaje exemplárov dražených do roku 2010 na významných aukciách spoločností Pannonia Terra v Budapešti, H. D. Rauch a Nudelman v Budapešti (Budaj 2010, s. 120, tab. 9).

Na prvý pohľad zaujmú vysoké priemerné hmotnosti všetkých troch typoch Žigmundových dukátov. Nápadná je takmer úplná zhoda typov H 573 a H 574, čo opäť dokazuje ich vzájomnú chronologickú spätosť a zdôrazňuje fakt, že boli razené v tom istom období. Všetky typy majú oproti pôvodnej hmotnosti 3,5723 g mierne nižšiu hmotnosť, čo môžeme pripísať ich opotrebovanosti v obehu. Z vysokých hodnôt mierne vybočuje jeden exemplár s nižšou hmotnosťou 3,34 g, ktorá bola zaznamenaná pri type H 573. Tu však treba pripomenúť, že sa pomerne často objavujú mimoriadne vysoké hodnoty, ktoré prevyšujú úradne stanovenú hmotnosť. Ako vyplýva z Tabuľky 1, nie sú výnimkou ani hmotnosti ako 3,61 a 3,63 g. K podobným výsledkom sa dospel aj Schalk (1880, s. 196), ktorý analyzoval 24 dukátov Žigmunda Luxemburského. Priemerná hmotnosť ním skúmaných dukátov dosiahla 3,536 g, najvyššia hmotnosť bola 3,595 a najnižšia 3,45 g. Všetky horeuvedené skutočnosti potvrdzujú mimoriadnu kvalitu týchto mincí. O tom, že Žigmundove dukáty boli ťažšie ako staršie exempláre anjouovských panovníkov, môžu potvrdiť aj analýzy vykonané v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti (Tóth 2002, s. 206-209). Priemerná hmotnosť najbežnejších florénov Karola Róberta H 440 bola len 3,47 g. Florény Ľudovíta I. mali 3,52 g, čo je stále menej ako pri dukátoch Žigmunda Luxemburského. Na druhej strane dukáty Ľudovíta I. typu H 514 mali priemernú hmotnosť 3,55 g a typu H 515 až 3,58 g, čo predstavuje vyššie hodnoty ako pri dukátoch Žigmunda Luxemburského. Naopak klesajúcu tendenciu vykazujú dukáty Márie, pričom typy H 563 a 564 majú priemerné hmotnosti zhodne 3,53 g. Uvedené hodnoty môžu naznačovať nestálu kvalitu dukátov Ľudovíta I.

Dosiaľ zostáva nie celkom vyriešenou otázkou akosť Žigmundových dukátov. Na základe vyúčtovania kremnickej komory z rokov 1434–1435 ju určil Paulínyi (1972, 2005) na 97,916 %, čiže 23 karátov a 6 grénov. Ide teda o nižšiu rýdzosť ako 23 a 3/4 karátov, čiže 98,958 % zlata v minci, ktorá sa spravidla udávala pre dukáty v tomto období. Nižšia hodnota nie je podľa Paulínyiho náhodná. Na tieto akosti sa upravovali už v samotnej mincovni, čo potom udávali aj v konečných výpočtoch (Paulínyi 2005, s. 175). Akosť 23 a 1/2 karátov, čiže 97,9 % zlata korešponduje aj s mincovým nariadením Fridricha III. z roku 1481, podľa ktorého sa mali rakúske guldeny raziť podľa uhorského vzoru (Nagl 1908, s. 157). To znamená, že z jednej marky 23 a 1/2 karátového zlata sa malo vyraziť 80 mincí, pričom stredná hmotnosť mincí mala 3,5 g (bližšie Gyöngyössy 2008, s. 44, pozn. 115). Najstarší konkrétne uvádzaný písomný doklad o rýdzosti zlatých mincí (23 a 3/4 karátov) pochádza až z detailného vyúčtovania kremnickej komory z rokov 1564-1565 (Kazimír & Hlinka 1978, s. 63-65; Paulínyi 2005, s. 175). S týmito údajmi súhlasí aj hlásenie Bornemisszu a Wernera z roku 1552 (Gyöngyössy 2008, s. 44, pozn. 115). Naproti tomu skúšky vykonané Schalkom (1880, s. 194) na dukátoch Žigmunda Luxemburského poukazujú na ich nižšie akosti 23 karátov a 6 1/2 grénov, čiže 98,1 %. Iné hodnoty zistil Buza (2001, s. 893), ktorý objavil v príkaze Ferdinanda I. z roku 1533 zmienku o uhorskom dukáte s akosťou 23 3/4 karátov, pričom z jednej viedenskej hrivny sa ich malo vyraziť 78 exemplárov. Podľa tejto hodnoty možno odvodiť čistú hmotnosť dukátu na 3,57 g, pri jeho hrubej hmotnosti 3,60 g. Z horeuvedených záznamov o hmotnostiach a akostiach dukátov možno vyvodiť jednu zaujímavú skutočnosť. Napriek ich vysokej kvalite sa Žigmundovi nepodarilo vždy udržať vysokú úroveň dukátov aká sa uvádzala v literatúre. Navzdory evidentnému kolísaniu ich akosti, však stále patrili medzi kvalitné mince a boli cenené na zahraničných trhoch. Svedčia o tom početné zahraničné písomné pramene, ktoré sa príležitostne venujú aj ich akostiam a kvalite. Je zaujímavé, že nižšiu kvalitu uhorských dukátov zaznamenali aj v kupeckých a účtovných knihách pochádzajúcich z Apeninského polostrova (Oberländer-Târnoveanu 2004). Napríklad v účtovnej knihe Giovanniho di Antonia da Uzzana vydanej pred rokom 1440 bola určená akosť uhorských dukátov na 23 1/2 karátov („Firini di Camera d´ognuno de´sopradentti 12 segni cioe Romani, Papali, dell´Aquila, di Firenze, di Genova, di Pisa, Ungheri, di Siena, di Bologna, di Lucca, del Duca, Veneziani deono pesare a peso Sanese grave, cioe denari 2 grana 23 e mezzo“)(Oberländer-Târnoveanu 2004, s. 50). Žigmundove dukáty sa vďaka vynikajúcej kvalite rýchlo rozšírili do ostatnej časti Európy, kde sa stali dôležitou obchodnou mincou (Budaj 2010, 193-235). Ich skorý prienik za hranice Uhorska je dobre viditeľný v Bavorsku, odkiaľ pochádza z rokov 1387-1402 až osem nálezov mincí, v ktorých bolo najmenej 24 Žigmundových dukátov. O ich dôležitom postavení v menových pomeroch v ďalších európskych krajinách svedčí okrem ich výskytu v pokladoch aj fakt, že podľa ich vzoru razil zlaté mince veľmajster Rádu nemeckých rytierov Ulrich von Jungingen (1407-1410) (Huszár 1968, s. 59).

Komorskí grófi a ich pôsobenie v rokoch 1387-1402

Prvé dukáty Žigmunda Luxemburského H 572 sa razili v rokoch 1387-1402. Počas tohto obdobia sa produkovali vo viacerých mincovniach Uhorska. Okrem dnešných slovenských miest Kremnica a Košice sa razili v Budíne a v sedmohradskej mincovni Baia Mare (Nagybánya). Na dukátoch typu H 572 rozlišujeme dvanásť rôznych mincových značiek (Lengyel 2013, s. 68-72, č. 1-12). Časť z nich ako ľalie, či hviezdičky sú jednoduchšieho prevedenia a evidentne nadviazali na starší systém značiek vytvorený za Ľudovíta I. (Gyöngyössy 2004, s. 104). Prvýkrát sa tu však objavuje kombinácia dvoch písmen, ktoré predstavujú začiatočné písmená krstného mena a priezviska komorského grófa (I-V alebo V-I = Jacobus Ventur a m-A = Markus von Nürnberg). Z takéhoto systému značiek môžeme odvodiť relatívnu chronológiu dukátov, pričom archaické sú staršie a kombinácie písmen mladšie. Medzi najstaršie značky na dukátoch typu H 572 patrí písmeno „C“ alebo „G“, ktoré jednoznačne patrilo kremnickej mincovni (Lengyel 2013, 17/7-7A; Pohl 1974, D 1-1). Môžeme ho vidieť v kombinácii s písmenom „m“ už na starších dukátoch kráľovnej Márie, čo ho jednoznačne radí medzi prvé značky na zlatých minciach kráľa Žigmunda. Jeho starobylosť dokladá fakt, že sa uvedené písmeno neobjavuje na ďalších Žigmundových dukátoch. Písmeno „C“ možno považovať za začiatočné písmeno názvu mesta Kremnica, čiže Crempnicia alebo Chrempnicia. V tomto prípade sa však musíme skôr prikloniť k názoru, že ide o skratku mena Jána Kratzera (Johannes Craczer), ktorý je doložený ako kremnický komorský gróf v roku 1385 (Matunák 1925, s. 103; Horváth & Huszár 1956, s. 26). Funkciu komorského grófa zastával možno s krátkymi prestávkami až do roku 1390, kedy je v prameňoch známy ďalší gróf Henrich de Sancto Ipolyto alebo Henrich Frank (Matunák 1925, s. 103; Horváth & Huszár 1956, s. 26). Z toho vyplýva, že Ján Kratzer stál na čele kremnickej komory nielen pri nástupe Žigmunda Luxemburského na trón, ale bol pri začiatku razby zlatých mincí. To znamená, že Kremnica zohrávala pri ich zavedení dôležité miesto a pravdepodobne sa tu začalo s ich produkciou. Mince so značkou „C“ sa museli raziť len krátky čas, najskôr v rokoch 1389/1390. Tomu zodpovedá ich pomerne veľká vzácnosť v nálezoch. Dodnes ich poznáme len v šiestich exemplároch pochádzajúcich zo štyroch pokladov. Sú sporadické aj vo významných múzejných zbierkach (Maďarská národná banka 4 ks., Kunsthistorisches Museum Viedeň 2 ks., SNM Historické múzeum 1 ks.). Postavenie Jána Kratzera do čela kremnickej mincovne a komory pred nástupom Žigmunda Luxemburského na trón nebolo náhodné. Kratzerovci patrili k významnej budínskej patricijskej rodine, ktorá pôvodne pochádzala z Regensburgu v Bavorsku. Na začiatku 14. storočia sa odtiaľ odsťahovali kvôli narastajúcim nepokojom. V rokoch 1317-1318 sú už spomínaní vo Viedni, kde vystupujú neďaleko mesta ako vlastníci vinohradov (Kubínyi 1971). S určitosťou tu vlastnili hrady Cholmuntz a Budweis, ktoré Rudolf Kratzer spolu so svojím bratom Fridrichom predali v roku 1371 rakúskemu taverníkovi Jánovi z Terny za 2300 dukátov (Mór 1913, s. 71). Nevieme kedy sa Kratzerovci prisťahovali do Uhorska, ale už v roku 1345 a v 1350 sa Craterius uvádza ako budínsky občan stojaci na čele budínsko-ostrihomskej komory (Horváth & Huszár 1956, s. 25; Hóman 1921, s. 277; Thallóczy 1879, s. 159-160). V nasledujúcom roku žiadal Ľudovít I. pápeža o povolenie možnosti výberu spovedníka pre Rudolfa Kratzera (Mór 1913, s. 71). V druhej polovici 50-tych rokov 14. storočia mali v Uhorsku dôležité postavenie a najmä na území dnešného Slovenska zastávali významné úrady. V rokoch 1357 a 1360 bol Rudolf Kratzer zvolenským županom, v roku 1357 oravským kastelánom a v rokoch 1357 a 1358 je uvádzaný ako dvorský rytier (Engel 2003). V roku 1362 je spomínaný vo Viedni ako svedok počas sporu s Ulvingami a v roku 1365 od neho kúpil Ľudovít I. dom v Budíne. Kratzerovci mali obchodné styky s bratislavským obchodníkom Jansom Pollom (Kubínyi 1971, s. 240 pozn. 221). Z týchto funkcií im zrejme plynuli obrovské majetky. Svedčí o tom najmä fakt, že dcéra Fridricha Kratzera (inak komorského grófa v Kremnici) Anna predala v roku 1395 rodičovský dom za 3300 dukátov (Málusz & Borsa 2001, č. 4196). Na vtedajšie pomery išlo o pomerne veľkú sumu a takéto ceny domov sa nepohybovali ani v Budíne. Už o dva roky protestovala proti Žigmundovmu rozhodnutiu, ktorý venoval dom Celjskému (Málusz & Borsa 2001, č. 4734). Na konci 14. storočia sa pôsobenie Kratzerovci zrejme končí, lebo sa v písomných prameňoch objavujú zriedka. Významnejšie funkcie nezastávali ani v riadení mincovníctva a Ján Kratzer bol z nich uvádzaný v roku 1385 ako posledný gróf stojaci na čele kremnickej komory. V roku 1394 sa v Kremnici objavuje ešte Mikuláš Kratzer, ktorý tu vystupuje v spojitosti s predajom niekoľkých mäsiarstiev (Málusz & Borsa 2001, č. 3284-3285). Posledný Kratzerovec s menom Juraj sa spomína ako mních v roku 1411 (Málusz & Borsa 2001, č. 1073). Existuje však aj druhé vysvetlenie ich pôvodu. Podľa neho mali Kratzerovci oveľa užší vzťah ku Kremnici, kde zastávali dôležité funkcie v riadení komory a mincovne. Jeden z prvých komorských grófov Frichko je často stotožňovaný s Friderikom Kratzerom, ktorý stál v rokoch 1338-1371 viackrát na čele kremnickej komory (Matunák 1928, s. 134-135). Už v roku 1312 sa spomína v hornolužickej Žitave istý Fricko, ktorého meno Kratzer bolo odvodené od jeho zamestnania (Matunák 1928, s. 135, pozn. 4; Leminger 1912, s. 207). Zo Hornej Lužice sa mal presunúť do Budína a odtiaľ smerovala jeho životná púť do Kremnice. Nevieme, ktorá z horeuvedených hypotéz je správna. Pravdepodobnejšie je jeho napojenie na Bavorsko, odkiaľ prišli cez Viedeň do Uhorska. Preto je málo pravdepodobné, že v rokoch 1338-1371 stál viackrát na čele kremnickej komory. Samotný Frichko sa s istotu spomína ako komorský gróf len v roku 1338, pričom Kratzerovci sú uvádzaní častejšie až na začiatku 60. rokov 14. storočia. Preto sa domnievam, že Frichko a Kratzer sú dve rozdielne osoby. Kratzerovci sa intenzívnejšie zapísali do dejín uhorského mincovníctva, najmä kremnickej komory až v roku 1361. Vtedy sa stal prvýkrát komorským grófom Fridrich Kratzer (Matunák 1925, s. 102; Hóman 1921, s. 276; Huszár 1966, s. 56), ktorý tento úrad zastával najskôr až do roku 1364 (Matunák 1925, s. 102). V roku 1361 stál aj na čele mesta (Matunák 1928, s. 149). Rodina Kratzerovcov je spomínaná v roku 1364 v Banskej Štiavnici v súvislosti s platením 105 florénov lucrum camarae (Fejérpataky 1885, s. 4). Fridrich Kratzer stál bezpečne na čele kremnickej komory opäť v roku 1371 a v prameňoch je uvádzaný ako Fridlinus Craczer (Matunák 1925, s. 102; Hóman 1921, s. 276; Huszár 1966, s. 56). V tomto roku mohli zastávať uvedený úrad dvaja komorskí grófi. Dvakrát je tu spomínaný istý Mikuláš, ktorý bol zároveň starobudínskym kapitánom (Málusz & Borsa 2001, č. 4247; Huszár 1966, s. 56). Na začiatku 80-tych rokov 14. storočia sa dostal v Kremnici do popredia istý Ján Kratzer, ktorý okolo roku 1380 založil v meste špitál (Matunák 1928, s. 32). Ján bol pravdepodobne Fridrichovým synom a v roku 1385 bol nájomcom kremnickej komory, richtárom a majiteľom baní („comes et urbarius civitatis Chrempnicie“)(Matunák 1928, s. 135 a 151; Križko 1881, s. 240). V poslednom období sa však objavili pochybnosti o zaradení spomínanej mincovej značky „G“, prípadne „C“ ku Kratzerovcom. V najnovšom súbornom katalógu uhorských dukátov je mincová značka považovaná za písmeno „G“ a priraďuje sa k Jurajovi Jakčovi, ktorý pôsobil v prvých rokoch vlády Žigmunda Luxemburského ako pokladník (Lengyel 2013, s. 70, č. 17/7-7A).

Okrem regensburských Kratzerovcov, ktorí mohli stáť na čele kremnickej komory v rokoch 1387-1390, zohrávali v prvých rokoch vlády Žigmunda Luxemburského v peňažníctve stále dôležitú úlohu talianski finančníci. Z nich vynikali najmä Franciscus Bernardi a Jakub Venturi (Obr. 1-2), ktorých značky FB, respektíve I-V a V-I sa objavujú na prvých Žigmundových dukátoch typu H 572 (Lengyel 2013, 17/2-3A; Pohl 1974, D 1-2-3, D 1-10-11). Bernardi pôsobil vo funkcii komorského grófa už počas vlády Ľudovíta I. Pravdepodobne pochádzal z Padovy, prípadne z Florencie. Najskôr bol napojený na významný bankový dom Bardiovcov z Florencie (Štefánik 2007, s. 100). Po roku 1387 sa častejšie objavuje v prameňoch, ktoré dokumentujú jeho pôsobenie na území dnešného Slovenska. V 80. rokoch 14. storočia zastával v Uhorsku významné úrady. Už v roku 1382 bol grófom tridsiatku (comes tricesimarum) spolu s Jakubom Saracenom (Fejér 2004 IX/7, s. 452). S ním mal pravdepodobne užšie obchodné styky aj v ďalších rokoch, lebo v roku 1387 dostali spoločne do prenájmu lucrum camerae (Málusz & Borsa 2001, č. 8 ). Bernardi je doložený ako komorský gróf s istotou len v rokoch 1392 a 1396 (Málusz & Borsa 2001, č. 2710, 4234; Fejér 2004 X/3, s. 180-181; Fejér 2004 X/8, s. 407). V tomto roku bol aj grófom tridsiatku. Z ďalších rokov sa nezachovali žiadne údaje o jeho pôsobení vo funkcii komorského grófa a neobjavuje sa ani v iných úradoch. Opäť sa spomína na začiatku dvadsiatych rokov 15. storočia, kedy bol v rokoch 1420 a 1422 podtaverníkom (Málusz & Borsa 2001, č. 1868; Borsa & Tóth 2004, č. 96).

Medzi významných talianskych finančníkov v Uhorsku patril aj Jakub Venturi. Bol hlavným podielnikom materskej banky Vieriho de´ Medici (Štefánik 2007, s. 102). V roku 1358 je prvýkrát spomínaný ako bratislavský občan (Fejér 2004 IX/2, s. 706-707). Venturiovci dlhodobo pôsobili v Bratislave a patrili medzi jej významnejších občanov. Preto sú pomerne často uvádzaní v písomných prameňoch a spomínajú sa napríklad v rokoch 1388, 1392, 1402 a 1407 (Fejér 2004 X/8, s. 279; X/4, s. 117 a 601-602; Málusz & Borsa 2001, č. 2487). V roku 1390 získali priamo v centre Bratislavy rozsiahle pozemky, ktoré sa nachádzajú okolo dnešnej Ventúrskej ulice (Horváth 1990, s, 135). V rokoch 1380-1391 sa Jakub Venturi v rámci svojich obchodných aktivít venoval mediarstvu (Gyöngyössy 2004, s. 106) a až po tomto období je doložený ako komorský gróf. Podľa listín stál na čele nešpecifikovaných komôr len v roku 1395 (Horváth & Huszár 1956, s. 27; Málusz & Borsa 2001, č. 3971 a 3976). Početnosť razby zlatých mincí v podaní oboch vyššie spomenutých komorských grófov musela byť značne rozdielna. Jej rozsah môžeme síce len hádať, ale na základe výskytu oboch druhov mincí v nálezoch na území Uhorska si môžeme vytvoriť akú takú predstavu. Dukáty Francisca Bernardiho patria medzi výnimočné razby a zo 72 evidovaných dukátov typu H 572 tvoria jeho razby len päť exemplárov, čo je 6,9 % (Budaj 2010, s. 126). Na druhej strane dukáty Jakuba Venturiho majú pomerne veľký podiel v uhorských pokladoch mincí. Dnes ich evidujeme 31 kusov, čo je 43,1 % zo všetkých dukátov tohto typu (Budaj 2010, s. 126).

S počiatkami razby zlatých mincí Žigmunda Luxemburského súvisia dukáty typu H 572 s mincovou značkou zloženej z dvoch, prípadne jednej ľalie umiestnenej na ľavom boku Sv. Ladislava (Obr. 4) (Pohl 1974, typ 1-6-7; Lengyel 2013, typ 17/11-12). Dukáty s uvedenými značkami sa zaraďujú medzi košické razby. Ich význam spočíva v tom, že sa dajú pomerne presne datovať a je isté, že boli razené už pri nástupe Žigmunda Luxemburského na trón. Uvedený fakt dokladá niekoľko skutočností. Značky jednej a dvoch ľalií sa pravidelne objavujú už na dukátoch Márie razených po roku 1385. Zároveň sa vyskytujú aj na najstarších dukátoch Žigmunda Luxemburského, čo dokladá ich chronologickú nadväznosť. Do rokov 1387 až 1389 ich datuje niekoľko unikátnych nálezov mincí objavených najmä v zahraničí. Z Regensburgu pochádzajú dva nálezy mincí, ktoré boli ukryté pred rokom 1390. Najmladšími mincami sú v nich dukáty Žigmunda Luxemburského s ľaliou (Stumpf 1997; Buchenau 1913, s. 169). Takto datované poklady so spomínanými dukátmi pochádzajú aj zo slovenských Hrnčiaroviec (Hlinka et al. 1968, č. 104) a z Brna (Sejbal 1955). Všetky horeuvedené súbory mincí teda datujú dukáty s ľaliou s istotou pred rok 1390. Preto možno predpokladať, že ich razba sa začala už po nástupe Žigmunda Luxemburského na trón, pričom väčšina bádateľov kladie koniec ich razby do roku 1389 (Lengyel 2013, 17/11-12). Tomu však odporuje častý výskyt tohto typu dukátov v pokladoch, z ktorých pochádza 19 exemplárov (26,4 %) z celkom 72 známych dukátov tohto typu (Budaj 2010, s. 126). Absolútnu prevahu majú varianty s dvoma ľaliami, známe v počte 18 kusov. Po exemplároch so značkami Jakuba Venturu (I-V a V-I) patria k druhým najpočetnejším dukátom tohto typu. Z ďalších známych mincových značiek, ako hviezdička-hviezdička, jedna hviezdička po ľavej strane Sv. Ladislava, či písmeno „n“ môžeme zaradiť najskôr medzi značky sedmohradskej mincovne Baia Mare (Lengyel 2010, 17/8-10). Mincová značka v tvare listu je pripisovaná mincovni v Budíne, kde bola pravdepodobne razená už v prvých rokoch vlády Žigmunda Luxemburského (Obr. 5). Jej priradenie k Bartolomejovi Padovskému nemožno považovať za dokázané (Gyöngyössy 2004, s. 111). V súčasnosti sa skôr predpokladá, že ide o kolektívnu značku Andreja, Juraja a Štefana Jakčovcov (Lenygel 2013, 17/1-1A). Medzi špecifické mincové značky na prvých typoch dukátov patrí aj kombinácia písmen m-A. Tú možno jednoznačne priradiť k významnému komorskému grófovi Markusovi von Nürnberg, ktorý je doložený v Budíne na konci 14. storočia (Budaj 2010, s. 130-132). Je zaujímavé, že jeho mincová značka m-A sa objavuje aj na prvých dukátoch nového typu. To by mohlo dokazovať fakt, že Markusovi von Nürnberg stál na čele novej mincovej reformy uskutočnenej okolo roku 1401/1402 a bol pri začiatku razby dukátov typu H 573. Markus von Nürnberg reprezentuje nemecký kapitál, ktorý sa začal presadzovať v Uhorsku niekedy okolo polovice 90. rokov 14. storočia.

Dosiaľ nevyriešenou otázkou razby dukátov typu H 572 je dĺžka ich razby v rôznych mincovniach. S istotou vieme len to, že sa razili v rokoch 1387-1401/1402. Je však otázne, či ich razili všetky mincovne po celú dobu, alebo sa v niektorých nerazili vôbec. Táto otázka je dôležitá najmä v prípade kremnickej mincovne. Časť bádateľov (Pohl 1968, s. 52; Gyöngyössy 2004, s. 108) sa totiž domnieva, že okolo roku 1389 sa ich razba zastavila a obnovila sa až v roku 1404. S týmto názorom však nemožno súhlasiť, lebo Kremnica patrila počas vlády Žigmunda Luxemburského medzi najdôležitejšie mincovne Uhorska. Preto je nelogické, aby v čase nárastu razby dukátov sa takáto významná mincovňa na ich razbe nepodieľala 15 rokov. Uvedený názor síce nemožno priamo doložiť, ale na základe niekoľkých indícií s razbou zlatých mincí v Kremnici treba predpokladať aj v tomto období. Prvým závažným argumentom sú písomné pramene. V nich sa pomerne často objavujú platby vo florénoch, ktoré sú spravidla uvádzané bez bližšej špecifikácie ako „florenus“. Ak si však roztriedime písomné zmienky geograficky, zistíme, že výrazne prevládajú platby na území dnešného Slovenska (Gyöngyössy 2008, s. 92-93; Hermann 1987, s. 193), predovšetkým z Kremnice. V rokoch 1387-1398 počtom 61 zmienok o dukátoch stojí na druhom mieste za Budínom (Gyöngyössy 2008, 125-128). V rokoch 1411-1422 z Kremnice už pochádza najvyšší počet záznamov. Uvedený fakt dokladá význam a prevahu v používaní dukátov v kremnickej oblasti. Na tomto mieste však musíme poznamenať, že platby v listinách nie vždy vyjadrujú reálne uskutočnenú transakciu. Dukáty, prípadne florény boli často uvádzané len ako počtová jednotka. V nich sa udávali väčšie sumy peňazí, ktoré nebolo vhodné vyjadriť v drobných minciach. Ďalším dôležitým dokladom o razbe dukátov v Kremnici pred rokom 1404 je zachovaný pizetný poplatok pre ostrihomského arcibiskupa z roku 1402 (Kazimír & Hlinka 1978, s. 44). Podľa neho zaplatila Kremnica pizetum 2000 dukátov, z čoho sa odvodila celouhorská ročná produkcia na 400 000 dukátov, resp. 1500 kg zlata. Podľa tohto záznamu teda prebiehala razba zlatých mincí v Kremnici aj v roku 1402. V prípade ak tu počítame s razbou dukátov v rokoch 1389-1402, potom je pomerne ťažká identifikácia mincových značiek patriacich Kremnici. Do úvahy prichádzajú len dvaja komorskí grófi, už vyššie spomínaní Franciscus Bernardi a Jakub Venturi. Väčšina bádateľov priraďovala oboch komorských grófov automaticky k budínskej mincovni a ich pôsobenie vymedzila 90. rokmi 14. storočia. S ich priradením do jedinej mincovne sa možno len ťažko stotožniť (Pohl 1974, D 1-2-3; D 1-10-11; Huszár 1958, s. 161-162; Lengyel 2013, 17/2-5). Faktom je, že obaja zastávali v Uhorsku významné funkcie. Z toho dôvodu nemuseli byť na čele jedinej komory a raziť mince len v Budíne. Podobná prax je známa aj z predchádzajúceho obdobia, keď jediný človek mal v prenájme všetky komory a vo väčšine mincovní Uhorska razil mince s jednou značkou. V našom prípade prichádza do úvahy skôr Jakub Venturi, ktorý reálne mohol stáť na čele kremnickej komory. Uvedené názor síce nemožno ničím doložiť, ale pokúsme sa ho logicky odôvodniť. Dukáty Jakuba Venturiho patria medzi najpočetnejšie zlatého mince Žigmunda Luxemburského prvého typu. Preto môžeme predpokladať, že sa razili vo viacerých mincovniach Uhorska. Z 90. rokov 14. storočia máme v Kremnici pomerne dobre zdokumentovaných komorských grófov. Pôsobili tu Henricus de Sancto Ipolyto alebo Henrich Frank (1390-1391), Hengmannus de Sebnicia (1391), Henchmani Izienkel (1393), Ján Czwikel (1393-1394), Mikuláš Stadler (1398), Filip Scolari z Florencie (1399) (Budaj 2010, s, 239-241). Funkcia komorského grófa nebola obsadená len v roku 1395, keď sa Jakub Venturi spomína v dvoch prameňoch ako comiti monetarum nostrarum, čiže v tej dobe pravdepodobne stál na čele viacerých komôr (Málusz & Borsa 2001, 3971 a 3976; Horváth & Huszár 1956, s. 27). Keďže Venturi mal úzky vzťah k územiu dnešného Slovenska, potom mohol raziť mince v oblasti svojho pôsobenia, najlogickejšie v Kremnici. Z toho vyplýva, že dukáty s Venturiho značkou sa razili vo viacerých mincovniach, vrátane Kremnice. Druhý významný finančník Franciscus Bernardi je uvádzaný v prameňoch ako komorský gróf v rokoch 1392 a 1396 (Málusz & Borsa 2001, č. 2710, 4234; Fejér 2004 X/3, s. 180-181; X/8, s. 407). V týchto dvoch rokoch nebola v Kremnici obsadená funkcia komorského grófa (viď vyššie). Bernardi mal podobne ako Venturi úzky vzťah k územiu dnešného Slovenska a podľa nepriamych indícií mohol stáť na čele kremnickej komory už za vlády kráľovnej Márie (Budaj 2010, s. 105). Preto môžeme hypoteticky považovať dukáty s Bernardiho značkou aj za kremnické razby. Proti uvedenému predpokladu hovorí len to, že jeho razby sú mimoriadne vzácne a sporadicky sa objavujú aj v nálezoch. Z toho vyplýva, že sa razili len v niektorých mincovniach v Uhorsku. Keďže Bernardio je spomínaný ako gróf v nešpecifikovanej mincovni, nemuselo byť to iba v Kremnici. Každopádne aspoň jeden z uvedených finančníkov razil svoje mince v Kremnici.

Poznámky k otázke razby dukátov Žigmunda Luxemburského v Bratislave

Vďaka úzkemu vzťahu Žigmunda Luxemburského k Bratislave, časť bádateľov zaradila dukáty typu H 572 s mincovými značkami I-V a V-I a čiastočne I-C medzi mince razené po roku 1430 v Bratislavskej (Hlinka 1974, 305 a 1982, s. 33). Keďže toto zaradenie prevzali ďalší bádatelia venujúci sa bratislavskému mincovníctvu a dodnes sa šíri v literatúre (Fiala 2003, obr. 8 ), musíme ho korigovať. Spomínané dukáty nemožno považovať za mince razené v Bratislave z nasledujúcich dôvodov:

1. Jakub Venturi je doložený ako komorský gróf v Bratislave len v roku 1395 a istotne ním nebol v 30. rokoch 15. storočia. V roku 1358 je prvýkrát spomínaný ako bratislavský občan, preto v 30. rokoch 15. storočia musel byť pristarý na výkon takej významný funkcie. V polovici 90. rokov 14. storočia v Uhorsku výrazne slabne pozícia talianskych finančníkov a ich miesto preberá nemecký kapitál. Venturiovci už nie sú v 15. storočí spomínaní v súvislosti s riadením mincovníctva.
2. Mincové značky Jakuba Venturiho sa objavujú výlučne na prvých dukátoch typu H 572 razených len do roku 1401, prípadne 1402. V žiadnom prípade ich nemožno datovať po roku 1430 (Hlinka 1982, s. 31), kedy sa k Bratislave viažu prvé mincové nariadenia.
3. K mincovaniu v Bratislave pred rokom 1430 sa nevzťahujú žiadne písomné záznamy. Preto nemožno uvažovať o razbe mincí pred týmto obdobím a už vôbec nie o razbe dukátov.
4. K mincovaniu v Bratislave za Žigmunda Luxemburského sa viažu dve nariadenia. Prvé z nich pochádza zo 6. marca 1430 (Fejér 2004 X/VII., s. 196; Pohl 1965, s. 96-97). Keďže toto nariadenie už bolo viackrát analyzované (Lehotská 1956, s. 223-224; Hlinka 1982, s. 21), sústreďme sa len na najpodstatnejšie. Privilégiu v Bratislave povoľuje len razbu quartingov, nazývaných tiež ako fyrtingy (...quod iidem ciues nostri nouam Monetam nostram argentam minorem, vulgariter Quarting seu Fyrting appellatam...). Neobsahuje nijakú zmienku o razbe zlatých mincí. To isté platí aj pre druhé privilégium, datované k 23. júnu 1430 (Fejér 2004 X/8, s. 626-630; Pohl 1965, s. 98-99). Podľa neho povolil Žigmund Luxemburský razbu len kráľovských strieborných mincí – „monetam regalem argenteam“, pričom opätovne tu nie je žiadna zmienka o zlatých minciach.
5. Ďalším závažným argumentom proti teórii o razbe zlatých mincí v Bratislave je fakt, že jej autori sa opierali o mincovú značku „I“ , ktorú považovali za skratku stredovekého názvu Bratislavy, čiže Istropolis. Mylnosť ich interpretácie spočíva v tom, že za Žigmunda Luxemburského sa pre Bratislavu tento názov nepoužíval. V latinsky písaných prameňoch sa objavuje pomenovanie civitas Posoniensis (1432), v nemeckých ako Prespurgk (1435), v slovensko-českých ako v Prespurcze (1429) alebo Prespurk (1437) (Lysá 2010, s. 105). Názov Istropolis sa v rôznych obmenách ujal až neskôr, za vlády Mateja I. (1458-1490).
6. Mincová značka „I“ sa pre Bratislavskú mincovňu nemohla používať v 15. storočí aj z ďalších dôvodov. Takáto značka sa totiž nachádza aj na minciach Žigmundovho nasledovníka Albrechta (1437-1439), hoci sa k jeho mincovaniu v Bratislave neviažu takmer žiadne písomné pramene. Naopak oveľa intenzívnejšie je doložená razba mincí v Bratislave až v rokoch 1440-1442, za vlády Alžbety a jej syna Ladislava V. Vtedy sa však pre Bratislavu používala skratka „P“, čiže Posonium. Ak by predchodcovia udávali pre Bratislavu označenie „I“, potom by to ich nasledovníčka pravdepodobne nemenila. Navyše v časoch politickej a hospodárskej krízy by to bolo neobvyklým a nelogickým javom (Ujszászi 2007, 2012). Značky „I“ sa pomerne často objavujú aj na denároch Vladislava I. (1440-1444) (napríklad Pohl 1982, typy 135-8-9-10; 137-3; 140-3; 141-7; 143-5; 143-10, 15-16, 19, 25-26; 144-2). Vyskytujú sa v rôznych obmenách aj na jeho razbách z rokov 1440-1441, keď určite nemohli patriť Bratislave (Ujszászi 2007, s. 4). V tomto období tu totiž Vladislav nemohol raziť mince, lebo mesto bolo v rukách Alžbety až do jej smrti 17. decembra 1442. Z uvedených skutočností vyplýva, že písmeno „I“ nemohlo v žiadnom prípade patriť v prvej polovici 15. storočia Bratislave a v tomto období sa tu nerazili ani zlaté mince.

Literatúra

Budaj, M., 2010: Vývoj kremnickej mincovne vo svetle nálezov mincí v rokoch 1323 až 1437. Doktorská dizertačná práca. Bratislava, 263 s.
Buchenau, H., 1913: Regensburger Goldguldenfund. Mitteilungen der Bayerischen Numismatischen Gesellschaft, 32: 169.
Buza, J., 2001: A magyar és a török dukát árfolyama a 16. század közepén. Századok 135, 3: 889-906.
Fejér, G., 2004: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. I. – XI. Arcanum, Budapest, edícia prameňov na CD-ROM. Engel, P., 2003: Magyarország világi archotológiája 1301-1457. [edícia prameňov na CD-ROM], Arcanum, Budapest.
Fejérpataky, L., 1885: Magyarországi városok régi számadáskönyvei. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest, 682 s.
Fiala, A., 2003: Z dejín bratislavských mincovní. Ľudia, peniaze, banky. s. 87-100. In: Zborník príspevkov z konferencie. Národná banka Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 526 s.
Gyöngyössy, M. & Winter, H., 2007: Münzen und Medaillen des Ungarischen Mittelalters 1000-1526. Kunsthistorisches Museum, Skira, Wien, 270 s.
Gyöngyössy, M., 2004: Zsigmond király aranypénz-verésének első korszaka (1387-1401). Romhányi, B. et al. (eds.). „Es tu scholaris“. Ünnepi tanulmányok Kubínyi András 75. születésnapjára. Budapesti Történeti Múzeum, Budapest, 103-114.
Gyöngyössy, M., 2005a: Középkori Magyar aranyforintok. Magyar Nemzeti Bank, Budapest, 167 s.
Gyöngyössy, M., 2005b: Magyar aranypénzek: Az ELTE Régeszettudományi Intézetének éremgyűjteménye I. Martin Opitz, Budapest, 35 s.
Gyöngyössy, M., 2008: Florenus Hungaricalis: Aranypénzverés a középkori Magyarországon. Martin Opitz, Budapest, 138 s.
Hermann, I., 1987: Finanzadministration in der zweiten Hälfte des 14. Jahrhunderts in Ungarn. ELTE, Budapest, 223 s.
Hlinka, J., Kraskovská, Ľ. & Novák, J., 1968: Nálezy stredovekých a novovekých mincí na Slovensku. Nálezy mincí na Slovensku II. Slovenská akadémia vied, Bratislava, 199 s.
Hlinka, J., 1974: Razby bratislavskej mincovne z okov 1430-1722 v nálezoch mincí na Slovensku. Zborník SNM 68, História, 14: 291-307.
Hlinka, J., 1982: Bratislavská mincovňa. Obzor, Bratislava, 88 s.
Horváth, T. A. & Huszár, L., 1956: Kamaragrófok a középkorban. Numizmatikai Közlöny, 54-55: 21-33.
Horváth, V., 1990: Bratislavský topografický lexikon. Tatran, Bratislava, 408 s.
Hóman, B., 1921: A Magyar Királyság pénzügyei és gazdaságpolitikája Károly Róbert korában. A Budavári Tudományos Társaság, Budapest, 304 s.
Huszár, L., 1958: A Budai pénzverés története a középkorban. Akadémiai Kiadó, Budapest, 231 s.
Huszár, L., 1966: Kamaragrófok a középkorban. I. kiegészítés. Numizmatikai Közlöny, 64-65: 55-59.
Huszár, L. 1968: Magyar mintára vert idegen aranypénzek. Numizmatikai Közlöny, 66-67: 57-72.
Huszár, L., 1979: Münzkatalog Ungarn von 1000 bis heute. Corvina Kiadó, Ernst Battenberg Verlag, Budapest, München, 366 s.
Kazimír, Š. & Hlinka, J., 1978: Kremnická mincovňa 1328 – 1978. Osveta, Kremnica, 408 s.
Kováts, F., 1911: Tanulmányok a magyar középkori pénzverés köréből: Az aranyforintok köriratai. Numizmatikai Közlöny, 10: 140-146.
Križko, P., 1881: Kremnická komora a jej grófi. Slovenské pohľady, 1: 153-159, 238-247, 328-335, 445-452.
Kubínyi, A., 1971: A budai német patriciátus társadalmi helyzete családi összeköttetéseinek tükrében a XIII. századtól a XV. század második feléig. Levéltári közlemények 42, 2: 203-269.
Lehotská, D., 1956: Bratislavská mincovňa v stredoveku. Historické štúdie 2, 1-2: 216-241.
Leminger, E., 1912: Kráľovská mincovna v Kutné Hoře. Česká Akademie, Praha, 1912.
Lengyel, A., 2013: Aranykönyv 1325-1540. Középkori magyar pénzverés. Numis Art Kft, Budapest, 322 s.
Lysá, Ž., 2010: Bratislava. s. 105-139. In: Štefánik, M. & Lukačka, J. (eds.). Lexikon stredovekých miest na Slovensku. HÚ SAV, Bratislava, 105-139.
Matunák, M., 1925: Kremnickí komorskí grófi v rokoch 1328 – 1537. Sborník Matice Slovenskej 3, 3-4: 97-114.
Matunák, M., 1928: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Mesto Kremnica, Kremnica, 543 s.
Mór, W., 1913: Családtörténelmi kalászat (Első közlemény). Turul, 2: 56-76 [edícia prameňov na CD-ROM].
Nagl, A., 1908: Die österreichische Münzordnung vom Jahre 1481. Numizmatische Zeitschrift, 41: 157.
Málusz, E. & Borsa, I. 2001: Zsigmond-kori oklevéltár I-VII. (1387-1420). Arcanum, Budapest [edícia prameňov na CD-ROM].
Borsa, I. & Tóth, N. C., 2004: Zsigmondkori oklevéltár IX. (1422). Magyar Országos Levéltár, Budapest, 526 s.
Oberländer–Târnoveanu, E., 2004: A 13-16. századi magyar pénzverés emlékei nyugaton I. Korabeli itáliai, francia és katalán források. Numizmatikai Közlöny, 102 – 103: 45-56.
Paulínyi, O., 1972: A körmöcbányai kamara 1434-35 évi számadása (Műhelybeszámoló). Magyar Numizmatikai Társulat Évkönyve, 79-95.
Paulínyi, O., 2005: A körmöcbányai kamara 1434-35 évi számadása (Műhelybeszámoló). Buza, J. & Draskóczy, I. (ed.). Gazdag föld – Szegény ország. Corvinus Egyetem, Budapesti Közgazdaságtudományi Egyetem Alapítvány, Miskolci Egyetem, Budapest, 171-182.
Pohl, A., 1965: Die Münzstätte Pressburg im Mittelalter. Südostforschungen, 24: 81-102.
Pohl, A., 1968: Zsigmond király pénzverése (1387-1437). Numizmatikai Közlöny, 66-67: 43-56.
Pohl, A., 1974: Ungarische Goldgunden des Mittelalters (1325-1540). Akademische Drucku. Verlagsanstalt, Graz, 51 s. 59 tab.
Pohl, A., 1982: Münzzeichen und Meisterzeichen auf ungarischen Münzen des Mittelalters 1300 – 1540. Akademische Druckund Verlagsanstalt, Graz, 101 s.
Schalk, C., 1880: Der Münzfuss der Wiener Pfennige in den Jahren 1424 bis 1480. Numizmatische Zeitschrift, 12: 196.
Sejbal, J., 1955: Uherské zlaté mince z nálezu v Brně I., Kobližné ul. č. 7. Časopis Moravského Musea v Brně : Vědy Společenské, 40: 127-146.
Stumpf, G., 1997: Der Goldschatz vom Neupfarrplatz. Museen der Stadt Regensburg; Historisches Museum, Regensburg, 55 s.
Štefánik, M., 2007: Uhorské kovy a kremnická komora ako predmet záujmu talianskych podnikateľov do konca vlády Žigmunda Luxemburského. s. 93-111. In: Kianička, D., (ed.). Baníctvo ako požehnanie a prekliatie mesta Kremnice. SOS Kremnica, Kremnica, 152 s.
Thallóczy, L., 1879: A Kamara Haszna (Lucrum Camerae) története. Weiszman Testvérek Bozománya, Budapest, 236 s.
Tóth, Cs., 2002: Pénzverés és pénzforgalom az Anjoukori Magyarországon. Doktori disszertáció. Budapest, 231 s.
Ujszászi, R., 2007: Egy elfeledett verdejegyű Albert dénár : Felvetések a 15. századi pozsonyi pénzverés kérdéséhez. Az érem, 2: 3-10.
Ujszászi, R., 2010: Albrechtov denár so zabudnutou mincovou značkou: Niektoré otázky razby mincí v Bratislave v 15. storočí. Denarius, 2: 52-59.

Marek Budaj
Historické múzeum Slovenského národného múzea, Vajanského nábrežie 2, poštový priečinok 13, 810 06 Bratislava, e-mail: budaj@snm.sk