Dnes je   -   - 34 online - neprihlásený - odborná sekcia.

Čo nás čaká nasledujúcich 7 dní:

Numismatika Turnov

Marek Budaj, Marián Soják - Florén Ľudovíta I. zo Spišskej Novej Vsi

NÁLEZOVÉ OKOLNOSTI

Minca bola objavená v lete 2009 v centre Spišskej Novej Vsi na dnešnej Letnej ulici č. 72 (súpisné číslo 79). Budova slúži v súčasnosti ako obchodný dom textilu – Elegancia OD Prostějov. Unikátne je predovšetkým miesto a spôsob jeho uloženia. Florén sa našiel v pivničných priestoroch spomínanej budovy a bol vložený do hrncovitej nádoby, ktorá bola zamurovaná v stene. V nej sa okrem mince nachádzali drobné zvieracie kosti, ktoré patrili pravdepodobne sliepke domácej. Takto zvláštne ukrytá minca vzbudila okamžite záujem miestnych médií1 a odborných pracovníkov.2 Krátko po jeho objavení bol florén prvýkrát stručne popísaný v odbornej literatúre.3 Keďže ide o mimoriadne zaujímavý nález, tak sa o ňom musíme zmieniť podrobnejšie. Jeho objavenie rozširuje doterajšie poznatky o uhorskom mincovníctve 14. storočia a je významným dokladom poznania dejín Spišskej Novej Vsi.

Popis mince:
Uhorsko, Ľudovít I. (1342–1382), florén, mincovňa: Budín alebo Kremnica. Typ ako Huszár 1979, č. 512. Pohl 1974, B 1.4
Priemer: 21 mm. Hmotnosť mince sa nepodarilo zistiť.
Averz: Florentská ľalia. Opis: +LODOV• – •ICI•REX
Reverz: Postava sv. Jána Krstiteľa. Opis: S • JOHA – NNES B, na konci opisu je koruna.

Začiatkom 14. storočia sa nástupom Anjouovcov na uhorský trón začala nová epocha v uhorských dejinách. Zmeny sa dotkli aj mincovníctva, čo viedlo k razbe nových typov mincí. Karol Róbert pristúpil už v roku 1325 k produkcii zlatých mincí, ktoré sa stali dôležitým obchodným artiklom. Krátko po začatí ich razby v Uhorsku sa vyvážali do zahraničia ako protihodnota za dovezený tovar. Prvé uhorské zlaté mince sa produkovali podľa vzoru florentských mincí – fiorino d'oro, ktoré boli razené vo Florencii od roku 1252. Vďaka tomu sa pre ne ustálilo označenie florén. Uhorské florény sa s nimi zhodovali ikonograficky, čiže na averze mali zobrazenú florentskú ľaliu, na reverze sa nachádzal sv. Ján Krstiteľ. V takejto podobe sa razili až do konca vlády Karola Róberta v roku 1342. Po nástupe na trón pokračoval v produkcii ikonograficky identických mincí aj jeho syn Ľudovít I. Jediným rozdielom bola len zmena opisu na averznej strane mince, kde titulatúru predchádzajúceho panovníka nahradilo meno nového kráľa +LODOV• – •ICI•REX. Napriek totožnému obrazu a opisu s florénmi Karola Róberta však môžeme na ľudovítových minciach postrehnúť niekoľko dôležitých zmien. Nevykazujú ikonografickú stálosť a na niektorých exemplároch je evidentný úpadok zobrazenia ľalie a postavy Jána Krstiteľa.5 Uvedený trend je dobre viditeľný aj na floréne zo Spišskej Novej Vsi, kde sú oba zmienené ikonografické prvky výrazne štylizované. Na ľudovítových florénoch sa navyše objavuje viac opisových variantov ako u jeho predchodcu.6

Dosiaľ nevyriešenou otázkou bolo miesto razby uvedených mincí. Florény Ľudovíta I. a jeho predchodcu Karola Róberta nemajú žiadne mincové značky. Ešte donedávna bola za ňu považovaná malá koruna na konci opisu. Časť starších bádateľov ju priraďovala k budínskej mincovni.7 Uvedené tvrdenia môžeme v súčasnosti jednoznačne vyvrátiť a korunu považujeme za heraldickú súčasť opisu. Tá sa objavuje už na pôvodných florentských minciach, z ktorých ikonografické prvky prevzali aj uhorské florény. Proti korune ako mincovej značke hovorí aj fakt, že sa často objavuje na imitáciách florentských mincí razených v rôznych krajinách Európy. Doteraz sa podarilo rozpoznať minimálne deväť štátnych útvarov zo 14.–15. storočia, kde sa vyskytuje koruna na konci opisu sv. Jána Krstiteľa. Takéto florény sa razili najmä na území dnešného Španielska, Francúzska, no nechýbajú ani v Belgicku, Luxembursku, či Nemecku.8 Z toho vyplýva, že sa na florénoch vyrazených v rokoch 1325/1326 – 1353 neobjavili žiadne mincové značky, lebo sa nepovažovalo za potrebné rozlíšiť od seba razby jednotlivých mincovní. To znamená, že sa vo všetkých mincovniach Uhorska razili florény s rovnakými ikonografickými prvkami. Zlaté mince sa v tomto období produkovali len v Budíne a Kremnici, teda v dvoch najvýznamnejších uhorských mincovniach. Ich razba neprebiehala v tejto dobe v Košiciach, kam bola preradená mincová komora zo Smolníka až v roku 1347.9 V Smolníku sa síce nachádzala mincovňa s komorou v rokoch 1330–1347, ale razba zlatých mincí tu nikdy neprebiehala. Zo "slovenských" mincovní bola významným producentom florénov len Kremnica. Na začiatku vlády Ľudovíta I. prenajímal spoločne kremnickú a budínsku mincovú komoru magister Hypolit, čo dokladá listina datovaná do roku 1343.10

Razba florénov prebiehala približne do roku 1353, kedy ho vystriedal nový typ zlatých mincí. Na ich reverze nahradil florentskú ľaliu čisto uhorský prvok, ktorý pozostával z deleného štítu. V pravom poli sa nachádzali uhorské pruhy a v ľavom boli umiestnené anjouovské ľalie. Z tohto obdobia máme len veľmi málo písomných záznamov. Jediný priamy doklad o razbe florénov sa zachoval v nájomnej zmluve z roku 1345 určenej pre Budínsku mincovňu, kde je záznam o platení vo florénoch.11 Uvedený údaj je dôležitý z dvoch dôvodov. Jednak dokladá razbu florénov v Budíne a zároveň poukazuje na to, že sa v roku 1345 razili v Uhorsku ešte najstaršie ľudovítove zlaté mince.

Podobne ako karolove florény aj tieto vykazovali vysoké akosti a patrili medzi mimoriadne kvalitné mince. Ich akosť bola 23 karátov a 9 grénov, čiže obsahovali až 98,958% zlata. Z jednej budínskej hrivny čistého zlata (čiže 245,5378 g) sa malo vyraziť 69 florénov. Tým bola stanovená hrubá hmotnosť mincí na 3,5585 g (čiže 1/69 budínskej hrivny) a čistá na 3,5214 g.12 U starších bádateľov boli badateľné odchýlky o niekoľko desatín gramov, ktoré vychádzali z odlišných výpočtov hmotnosti budínskej hrivny.13 Mimoriadne vysoké akosti florénov dokladajú aj prakticky namerané hodnoty, ktoré sa pohybujú v rozmedzí od 98,69% do 99,49%.14 Vysokú kvalitu týchto mincí poznali aj súdobí talianski obchodníci a finančníci, ktorí určili akosť zlatých mincí s ľaliou na 23 ¾ karátov.15 Ľudovítove florény s ľaliou boli produkované vo väčších množstvách ako karolove zlaté mince. Dokladá to fakt, že sa objavujú častejšie v uhorských nálezoch, v numizmatických zbierkach, v múzeách, či na aukciách. Ich vyšší výskyt bol zaznamenaný aj v zahraniční a napríklad v nemeckých nálezoch ich evidujeme až 654 kusov, čiže tvoria 48,7% zo všetkých uhorských zlatých mincí. Menej ich pochádza z Uhorska, kde sa najstaršie florény nachádzajú len v piatich nálezoch, v ktorých sa našlo 39 týchto mincí. Z nich len sedem exemplárov pochádzalo z územia dnešného Slovenska, čo dokladá nesmierny význam nami skúmanej mince. Všetky sa zaznamenali vo vzácnom náleze z Pácu, ktorý pozostával z 3401 mincí.16 Okrem siedmych florénov tu bolo šesť pražských grošov Jána Luxemburského a Karola IV. Zvyšné mince boli najmä fenigy pochádzajúce z Rakúska, Štajerska, Korutánska, Pasova a Bavorska. Nález sa našiel neďaleko významnej obchodnej komunikácie, tzv. Českej cesty, ktorá viedla z Čiech cez dnešné juhozápadné Slovensko (pretínala mestá ako Holíč, Šaštín, Šintava) do Budína. Preto možno predpokladať, že súvisí s obchodom medzi Uhorskom a Čechami, ktorý zintenzívnil po oficiálnom uzákonení Českej cesty v roku 1336.17 Až 29 zo skúmaných florénov pochádza zo vzácneho pokladu zlatých mincí, ktorý bol objavený v sedmohradskej Alba Iulii.18 Tento poklad patrí medzi najvýznamnejšie nálezy zlatých mincí zo 14. storočia. Okrem 211 florénov a dukátov Ľudovíta I. obsahoval aj 11 zlatých mincí kráľovnej Márie. Výskyt takéhoto vzácneho pokladu v Alba Iulii, ktorá je významným hospodárskym a obchodným centrom Sedmohradska nie je náhodný.

Na základe horeuvedeného môžeme povedať, že sa zlaté mince Ľudovíta I. sústreďujú v Uhorsku nielen v blízkosti významných obchodných ciest (nález z Pácu), ale aj do dôležitých miest (Alba Iulia). Napriek ich relatívne nízkemu počtu v uhorských nálezoch však boli oveľa používanejšími zlatými mincami ako florény Karola Róberta. V jeho prípade poznáme z nálezov len jedinú zlatú mincu objavenú vo východoslovenskej Kamenici.19 Bolo to spôsobené tým, že sa Karolove mince produkovali v menších počtoch a boli určené prevažne na vývoz. Ľudovítove florény síce naďalej spĺňali dôležitú úlohu v zahraničnom obchode, ale oveľa viac sa uplatňovali v domácich platobných stykoch. Svedčí o tom ich častejší výskyt v uhorských nálezoch, kde v súčasnosti evidujeme až 235 jeho zlatých mincí.20 Ich masovejšie používanie jednoznačne dokladajú aj písomné pramene. Len v rokoch 1356 až 1365 bol v severných a východných častiach Uhorska zaznamenaný ich nárast až o 50% a v nasledujúcich rokoch sa ďalej zvyšoval.21 Uvedený fakt platí pre Smolnícku (Košickú) komoru, kam patrila aj Spišská Nová Ves. Na jej území narastá používanie zlatých mincí na konci 40-tych až začiatku 50-tych rokov 14. storočia. Kým v rokoch 1340-1345 poznáme len jednu písomnú zmienku o florénoch, tak z rokov 1348-1355 je to už osem záznamov.22 Zlaté mince sa častejšie používali od druhej polovice 14. storočia. Z rokov 1356-1365 sa tu evidovalo až 17 platieb v zlatých minciach.

Florén Ľudovíta I. zo Spišskej Novej Vsi je dôležitý aj pre regionálne dejiny a môže dokladať narastanie významu Spiša v medzinárodnom obchode. Cez uvedený región prechádzali dôležité obchodné cesty, ktorých význam narástol najmä v 14. storočí. Dôležitý hrad a colnicu v Ľubovni získali Drugetovci, ktorí sa za Karola Róberta stali jedným z najvýznamnejších rodov v krajine. Profitovali z neho najmä vďaka obchodu.23 Dokladá to aj testament Vilerma Drugeta z roku 1330, v ktorom sa v prípade nedodržania finančných sľubov majú zaplatiť dlhy z mýta v Starej Ľubovni.24 Význam východného Slovenska a Spiša narástol po nástupe Ľudovíta I. na trón. Ten udelil Košiciam v roku 1347 právo skladu.25 Ďalší rozvoj obchodu nastal po roku 1354, kedy Ľudovít I. uzavrel s poľským kráľom dohodu o obchodovaní so soľou.26 V roku 1361 potvrdzuje Košiciam staršie výsady, v ktorých prikazuje všetkým obchodníkom zložiť a predať tovar v meste. Uvedené nariadenie potvrdil aj v nasledujúcom roku. Ľudovít I. povolil v roku 1368 poľským obchodníkom slobodný prístup až po Košice. Všetky horeuvedené obchodné výsady a dohody dokumentujú narastanie významu obchodu s Poľskom, pričom väčšina komunikácií prechádzala územím Spiša. V medzinárodnom obchode bola zainteresovaná aj Spišská Nová Ves, cez ktorú sa vyvážala meď.27

SPIŠSKÁ NOVÁ VES V DRUHEJ POLOVICI 13. AŽ V PRVEJ POLOVICI 14. STOROČIA

Spišská Nová Ves patrila medzi významné spišské mestá už v druhej polovici 13. a 14. storočia, o čom svedčia časté zmienky o meste v písomných prameňoch. Mesto sa prvýkrát uvádza v písomných prameňoch v roku 1268 ako Nova Villa, v roku 1279 je spomínaná už ako Igloszasza a v roku 1297 Igluhaza.28 O niečo menej písomných správ pochádza zo 14. storočia. V roku 1312 sa spomína mesto ako Iglo v spojitosti s obdarením medených baní za verné služby.29 Význam Spišskej Novej Vsi narástol v druhej polovici 14. storočia, čo dokladá niekoľko dôležitých faktov. V tomto čase sa tu intenzívne rozvinula remeselná výroba. Známy je rozmach zvonolejárstva, kovolejárska dielňa je prvýkrát spomínaná už okolo roku 1357.30 K uvedenému odvetviu sa z čias Ľudovíta I. viaže jeden zaujímavý údaj o platbe v zlatých minciach. V roku 1397 schvaľuje Žigmund Luxemburský pre troch zvonolejárov zo Spišskej Novej Vsi rentu päť florénov ročne, ktoré im boli vyplácané už od čias Ľudovíta I.31 V 14. storočí pôsobili v meste aj železiari, kožušníci, krajčíri, mäsiari, kramári a obuvníci.32 V roku 1380 dostalo mesto právo konať jarmoky a o dva roky neskôr mohlo usporadúvať trhy.33 Približne do tohto obdobia spadá aj výstavba kostola Nanebovzatia Panny Márie.34 Ten bol vybudovaný na mieste starého kostola niekedy v druhej polovici 14. storočia. Z horeuvedených skutočností vyplýva, že zlatá minca pochádza z čias, kedy nastal výraznejší rozvoj mesta. Preto je pochopiteľné používanie mincí vyšších hodnôt.

MIESTO NÁLEZU

Minca sa našla v budove na Letnej ulici č. 72, ktorá sa nachádza priamo v centre Spišskej Novej Vsi. Tá je situovaná v blízkosti hlavného námestia, kde sa nachádza významný gotický kostol Nanebovzatia Panny Márie (viď vyššie). Miesto nálezu bolo v centre mesta aj v dobe ukrytia mince. V tomto období tu vlastnili domy bohatšie vrstvy spoločnosti. V súčasnosti však nevieme, komu patrila spomínaná budova. Je to spôsobené tým, že sa objekt síce nachádza v pamiatkovej zóne mesta, ale nie je zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok.35 Istotne však vieme, že tu stál pred ním gotický dom, ktorý bol neskôr prerobený na barokovú budovu.36 V uvedenej časti mesta sa väčšinou nachádzajú dvojpodlažné budovy so zmodernizovanými fasádami, ktorých podjazdy sú zaklenuté valenou klenbou s lunetami alebo segmentovou a pruskou klenbou. Mladšie prestavby domu dokumentuje aj parcelný protokol z roku 1869, kde sú zaznačené staré gotické domy a mladšie barokové prestavby. Dom na dnešnej Letnej ulici č. 72 je uvedený medzi murovanými domami z mladších období, ale nepochybne mal starší gotický základ. Medzi inými to dokladá aj umiestnenie domu v historickom jadre mesta a samotná nádoba s mincou vyrazenou v rokoch 1342 – 1352/1353.

Na záver sa ešte musíme zmieniť o zvláštnom spôsobe uloženia mince. Tá bola spolu so zvieracími kosťami sliepky domácej vložená do nádoby, ktorá bola zamurovaná v pivničných priestoroch budovy. V tomto prípade je jej interpretácia pomerne jednoduchá a takto ukrytú mincu môžeme považovať za stavebnú obetinu. Minciam sa pomerne často pripisovala magická funkcia. Preto ich ľudia ukladali v rôznych historických obdobiach do hrobov, prípadne symbolicky do budov. Pomerne časté bolo ukladania mincí do cirkevných objektov.37

Význam florénu Ľudovíta I. môžeme na záver zhrnúť v nasledujúcich bodoch:
1. Zlatá minca vyrazená pred rokom 1353 dokladá ich používanie v mestskom prostredí už okolo polovice 14. storočia. Zároveň je najstaršou zlatou stredovekou mincou objavenou na Spiši a v Spišskej Novej Vsi.
2. Florén síce nemusí dokladať masívnejšie používanie zlatých mincí v tejto oblasti, ale môže súvisieť s rozmachom obchodu a frekventovanosťou obchodných ciest smerujúcich cez Spiš.
3. Minca dokladá rozvoj Spišskej Novej Vsi v 14. storočí, kedy sa stáva významným mestom.

Poznámky:
1 Krátky šot o minci odvysielala TV Reduta Spišská Nová Ves dňa 14.7.2009.
2 Nález spracoval G. Lukáč z Krajského pamiatkového úradu v Prešove – pracovisko v Levoči. Za informáciu o náleze vďačíme M. Ogurčákovi a za požičanie nálezu kvôli dokumentácii Ing. M. Kováčovej.
3 SOJÁK, Marian. Spiš v predhistorickej dobe (Príspevok k novším archeologickým nálezom). In Z minulosti Spiša. Ročenka Spišského dejepisného spolku. 2009, roč. 17, s. 7-26.
4 HUSZÁR, Lajos. Münzkatalog Ungarn von 1000 bis Heute. Budapest: Corvina Kiadó; München: Ernst Battenberg Verlages, 1979. 366 s.; POHL, Artur. Ungarische Goldgunden des Mittelalters (1325-1540). Graz: Akademische Druck- u. Verlagsanstalt, 1974. 51 s. 59 tab.
5 HORVÁTH, Henrik. A budai pénzverde művészettörténete a késői középkorban. In Numizmatikai Közlöny, 1933, roč. 30–31, 1931–1932, s. 24.
6 HUSZÁR, Lajos. A Budai pénzverés története a középkorban. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1958, s. 141-142.
7 Koruna v ich podaní symbolizovala kráľovskú, teda budínsku mincovňu. SCHULEK, Alfréd. Vegyesházi királyaink pénzei és korrendjük II. A budai pénzverés Károly Róberttől Zsigmondik. In Numizmatikai Közlöny, 1933, roč. 30–31, 1931–1932, s. 1933, 53; HUSZÁR, Lajos. A Budai pénzverés, s. 52; POHL, Artur. Ungarische Goldgunden, B 1.
8 BUDAJ, Marek. Vývoj kremnickej mincovne vo svetle nálezov mincí v rokoch 1323 až 1437. Bratislava: Dizertačná práca, 2010, s. 27; DANNENBERG, Hermann. Die Goldgulden vom Florentiner Gepräge. In Numizmatische Zeitschrift, 1880, roč. 12, s. 146-185.
9 PETÁCH, Emil. Dejiny mincovania v Košiciach. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1986, s. 42.
10 SZEKFŰ, Gyula. Oklevelek I. Károly pénzverési reformjához. In Történelmi Tár, 1911, roč. 12, č. 1, s. 36.
11 "...partim in florenis seu aureis denariis camere nostre Bude cusis et cudendis...". DÖRY, Francisci – BÓNIS, Georgius – BÁCSKAI, Vera. Decreta Regni Hungariae Gesetze und Verordnung Ungarns 1301–1457. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1976, s. 119.
12 HÓMAN, Bálint. Magyar pénztörténet 1000–1325. Budapest: Magyar Tudományos Akadémia., 1916, s. 98-99., HUSZÁR, Lajos. Münzkatalog, s. 12. ENGEL, Pál. A 14. századi magyar pénztörténet néhány kérdése. In Századok,1990, roč. 124, č. 1, s. 43.
13 Podrobnejšie pozri TÓTH, Csaba. Pénzverés és pénzforgalom az Anjou-kori Magyarországon: Doktori disszertáció. Budapest, 2002, s. 139, pozn. 538.
14 TÓTH, Csaba. Adatok az Anjou-kori magyar aranyforintok pénzlábához. In CSURGI, Horváth József (ed.) ACTA Tanulmányok I., Székesfehérvár: Alba civitas történeti alapítvány, 2004, s. 243.
15 "Fiorini unghari di giglio e della mannia (sonno di carati) 23 ¾". OBERLÄNDER – TÂRNOVEANU, Ernest. A 13-16. századi magyar pénzverés emlékei nyugaton I. Korabeli itáliai, francia és katalán források: The 13th-16th Century Hungarian coinage in the West Contemporary Italian, French and Catalan sources. In Numizmatikai Közlöny, 2004, roč. 102–103, s. 46.
16 KRASKOVSKÁ, Ľudmila. Nález v Pácu u Cíferu (okres Trnava, Slovensko). In Numismatický časopis, 1940, roč. 15, s. 54-56.
17 Slovenské znenie listiny pozri BREZOVÁKOVÁ, Blanka et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV.: Pod vládou anjouvských kráľov. Bratislava, 2002, s. 108-110.
18 GOHL, Ödön. A gyulafehérvári aranypénzlelet. In Numizmatikai Közlöny, 1908, roč. 7, s. 170. Posledné a podrobnejšie spracovanie nálezu pozri: GYÖNGYÖSSY, Márton. Florenus Hungaricalis: Aranypénzverés a középkori Magyarországon. Budapest, 2008. s. 97‑99.
19 HUNKA, Ján. Vojenské cesty a udalosti vo svetle nálezov mincí. In Slovenská archeológia, 2002, roč. 50, č. 1, s. 153-170.
20 Ide o celkový počet v Uhorsku evidovaných zlatých mincí Ľudovíta I. BUDAJ, Marek. Vývoj kremnickej, s. 101-103, tab. 6.
21 HERMANN, István. Finanzadministration in der zweiten hälfte des 14. Jahrhunderts in Ungarn. Budapest, 1987, s. 40.
22 HERMANN, ref. 21, s. 95, 109.
23 HALAGA, Ondrej. Počiatky diaľkového obchodu cez stredné Karpaty a košického práva skladu. In Historica Carpatica, 1973, roč. 4, s. 4.
24 BREZOVÁKOVÁ, Blanka et al. Pramene, s. 101.
25 HALAGA, ref. 23.
26 DIVÉKY, Adorján. Felső-Magyarország kereskedelmi összeköttetése Lengyelországgal. Budapest, 1905, s. 8.
27 HALAGA, Ondrej. Význam nadregionálnych trhov v ekonomike Slovenska v stredoveku. In Historické štúdie, č. 25, 1981, s. 169.
28 CSÁNKI Dezső. Magyarország történelmi földrajza a Hunyadiak korában. A M. T. Akadémia történelmi bizottságának megbízásából írta Dr. CSÁNKI DEZSŐ. I. Kötet. Budapest. Kiadja a Magyar Tudományos Akadémia. 1890. [edícia prameňov na CD-ROM]. Vlastivedný slovník obcí. III. zväzok, s. 71.
29 SEDLÁK, Vincent. Regesta Diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. Bratislava, 1980, s. 442, č. 1036; uvedené privilégium bolo ešte potvrdené v roku 1323, pozri SEDLÁK, Vincent. Regesta diplomatica nec non epistolarie Slovaciae II. Bratislava, 1987, s. 444., č. 1021.
30 SPIRITZA, Juraj: Spišské zvony. Bratislava, 1972, s. 37.
31 MÁLYUSZ Elemér. Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Budapest, 1951, s. 525, č. 4753.
32 CHALOUPECKÝ, Ivan. Spišská Nová Ves a okolie. Košice, 1971, s. 28.
33 Súpis pamiatok na Slovensku 3, Bratislava, 1967, s. 150.
34 Súpis, ref. 33, s. 153.
35 Za informáciu ďakujeme PhDr. A. Karabinošovi z Krajského pamiatkového úradu v Prešove.
36 Súpis, ref. 34.
37 HUNKA, Ján-SOJÁK, Marián. Numizmatické doklady ľudovej mágie z okolia Prešova. In Slovenská numizmatika, 2007, roč. 17, s. 278-282.

Averz: Florentská ľalia. Opis: +LODOV• – •ICI•REX
Reverz: Postava sv. Jána Krstiteľa. Opis: S • JOHA – NNES B, na konci opisu je koruna.
Miesto nálezu v historickom centre mesta. Budova na Letnej ulici č. 72 (stav v roku 2010).
Pivnica s vyznačeným miestom nálezu.
Pivnica s vyznačeným miestom nálezu.
Zamurovaná nádoba v stene budovy.