Fronta na maso - pamätník Stalinovi a medaila od Aloisa Sopra 1955

Táto medaila ma zaujala už tiež skôr, po vzhliadnutí filmu, kde toho okolo vytvorenia pomníku J.V.Stalina v Prahe bolo veľa vysvetleného. Bol to film „Monstrum“ z roku 2017 o autorovi pomníku Otakarovi Švecovi a jeho tragickom osude.

Ako to celé začalo...

Vtedajšia vláda uvažovala už koncom 40. rokov o výstavbe rozsiahleho pamätníku v Prahe. Rozhodnutie padlo a malo vyznieť ako vďaka naším osloboditeľom, tak naplánovali v časti Letná monštruózny pamätník ako poctu Stalinovi k oslavám jeho 70. rokov. K tomuto času (1949) bol položený základný kameň pamätníka a roztrhlo sa aj vrece s darmi pre Stalina. Dar vo forme vybraných medailí v kazete bol zaslaný aj z Mincovne Kremnica. Stalin sa však dokončenia diela zo žuly nedočkal, v roku 1953 umrel.

Vytvoriť návrh sa pokúsilo viacero umelcov zapojených do projektu, ako však najlepší - víťazný bol od sochára Otakara Šveca. Už pri návrhu vzniklo viac sporov a museli napríklad zväčšiť Stalina ako osobu v popredí, aby vyznel ako vodca. Ďalej museli presunúť ozbrojencov v rade na koniec, pretože sa zdalo, že Stalina chcú zatknúť.
Ani sochár Otakar Švec sa však dokončenia pamätníku nedočkal, spáchal samovraždu niekoľko dní pred slávnostným odhalením. Na slávnosti si jeho neprítomnosť nevšimli a našli ho v byte až po 5 týždňoch.
Samotný pamätník mal rozsiahle podzemné priestory, kde bolo časom plánované múzeum. Financovanie pamätníku bolo okrem iného z celoštátnej zbierky. To samozrejme nestačilo, tak pre tento účel boli okrem iného vyrazené pamätné mince Otakara Španiela so Stalinom - 50 a 100 Kčs z roku 1949. Zisk z ich predaja šiel tiež na výstavbu.

Obrie dielo bolo dokončené v roku 1955. Tu sa stalo niečo nečakané.
V roku 1956 v tajnom prejave na dvadsiatom zjazde strany Nikita Chruščov odsúdil Stalinov kult osobnosti a povedal: Je neprípustné a cudzie duchu marxizmu- leninizmu povýšiť, premeniť jednu osobu na nadčloveka s nadprirodzenými vlastnosťami podobnými vlastnostiam Boha.
Bolo to zvláštne vyjadrenie, hlavne s ohľadom na Lenina a jeho monumentálnu hrobku na Červenom námestí v Moskve otvorenej už v roku 1930.

V ČSSR tak neostávalo nič iné, len sa pomníka zbaviť. V roku 1961 rozhodli komunisti, že bude odstránený. K realizácii došlo v roku 1962 na jeseň, kedy bol odstrelený na tri krát.

Medaila

Autor Alois Sopr bol poverený vypracovaním medaily presne podľa predlohy pomníka.
K tejto medaile spojenej s pomníkom sa viaže dvojaký účel použitia jasný už z nápisu na medailách. Averz bol rovnaký- Stalin so zástupom pracujúcich, ktorých vedie. Na reverze bol použitý text Budovateli pomníku J.V. Stalina v Praze 1955, alebo Svému osvoboditeli Československý lid 1955.
Väčší výskyt je pozorovaný u prvej verzie. Samotná medaila bola razená v mincovni Kremnica v bronze, striebre a striebre pozlátenom.
Alois Sopr bol po druhej svetovej vojne asistentom Otakara Španiela, čo mu dalo dobrý základ pre ďalšiu prácu. V štýle jeho práce môžeme sledovať náznaky kubizmu.
Bol autorom ešte jednej pamätnej mince v tom čase - strieborná minca 50 Kčs bola vydaná na pamäť 10. výročia oslobodenia Československej republiky Sovietskou armádou v roku 1955. Popri tom je autorom viacerých plakiet a medailí tej doby.

medaila reverz

medaila reverz verzia

pomník Stalina

100 Kčs 1949 Španiel

50 Kčs 1955 Sopr

Kálmán Tisza z Borosjenő a jeho medaila z roku 1885

Medaila ma zaujala zvlášť vydareným portrétom politika Rakúsko - Uhorska v čase dualizmu, Kálmána Tiszu.

Kto bol Kálmán Tisza?

Politik označovaný ako „generál“ pre svoje rozhodné názory, bol vo funkcii premiéra a aj dlhé roky predsedom Liberálnej strany. Urobil veľa pre Budapešť. Bolo v nej vybudovaných niekoľko kľúčových stavieb. Počas Tiszovej vlády bolo prijatých niekoľko zákonov, ktoré mali slúžiť k blahobytu hlavného mesta. Tak tomu bolo v prípade zákona prijatého v roku 1880 „Výstavba štátneho domu“, podľa ktorého musí byť v priestore na námestí postavený parlament, v ktorom budú obe komory parlamentu. Ten bol dokončený v roku 1902. Počas svojho pôsobenia vo funkcii sa však Tisza snažil potláčať národnostné menšiny v Uhorsku.

V marci 1875 bol vymenovaný za ministra vnútra a v októbri za predsedu vlády cisárom Františkom Jozefom I. Od tej doby viedol 15 rokov Uhorské kráľovstvo ako predseda vlády, pričom dlho zastával aj funkciu ministra vnútra, no v druhej polovici 80. rokov 19. storočia prevzal aj vedenie Ministerstva financií ako predseda vlády. Svoju vládnu stranu držal pohromade železnou päsťou. V marci 1890 rezignoval na premiérsky post, ale zostal dominantnou postavou vládnej Liberálnej strany. Tisza odstúpil na protest proti údajnému zasahovaniu rakúskeho cisára do jeho právomoci.

Medaila

K 10. výročiu ministra Kálmána Tiszu. 1885.
Averz: Portrét Kálmána Tiszu otočená vpravo, L.A. v ramennej časti.
Reverz: 1875-1885 / STRANA SLOBODY / KÁLMÁN TISZA / 10 ROKOV /
NA PAMIATKU JEHO MINISTERSTVA - text je obkolesený dubovým a vavrínovým vencom.

Autor medaily: Antal Loránfi - sochár (1856-1927).
Predná strana – averz, Károly Gerl (1857-1907).
Reverz vyryl medailér Elek Mayer (1840-1919).
Priemer medaily je 70mm.
Výskyt: v bronze, v striebre a v zlate
Zlatá sa nachádza v Galérii medailí Maďarského národného múzea v Budapešti

Medaily objednala Liberálna strana.
Razené v Kremnici.
Pôvodnú etui k tejto medaile sa mi žiaľ nepodarilo dopátrať.
Averz (portrét) pamätnej medaily je bravúrnym dielom medailéra K. Gerla.

Andrej Vandrák a jeho medaila z roku 1883

Zberatelia z Prešova a okolia vedia, že „miestne“ medaily sú celkovo vzácne a cenené.
Medzi nich patrí medaila Andreja Vandráka.
Medailu s portrétom profesora vyrazili v roku 1883, razila sa pri príležitosti jeho päťdesiatročného pôsobenia v kolégiu.

Andrej Vandrák

24 januára 1807 sa narodil Andrej Vandrák filozof, pedagogický spisovateľ († Prešov, 14. 9. 1884). Rodičia ho najprv poslali študovať do Košíc, aby sa naučil po nemecky, potom pokračoval v štúdiu v Rožňave, potom v Prešove a v Tisovci, zložil kandidátske skúšky na kňaza. Študoval na univerzitách v Nemecku a ukončil štúdium v roku 1831, odkiaľ sa vrátil do Prešova, neskôr tu celý čas učil a bol riaditeľom Evanjelického kolégia. Vypracoval organizačné predpisy maďarských protestantských stredných škôl, učebnice psychológie, logiky, etiky, právnej filozofie. Vandrák bol zároveň korešpondentom Maďarskej akadémie vied. Stál na čele Evanjelického kolégia v Prešove vo funkcii riaditeľa. Stal sa výraznou osobnosťou, neúnavným reformátorom gymnaziálneho štúdia, významným predstaviteľom prešovskej filozofickej školy druhej polovice 19. storočia. Pedagogickou prácou predstavoval jednotu kolégia – postupne prednášal na všetkých štyroch kolegiálnych ústavoch. Vo funkcii knihovníka v kolégiu bol 32 rokov (až do roku 1865).
V roku 1882 mu viedenský dvor udelil Malý kríž Rádu Františka Jozefa za zásluhy o vzdelávanie. Dňa 15. septembra 1883 oslávili jeho päťdesiate výročie ako profesora. Zomrel o rok neskôr, 14. septembra 1884. Mramorový náhrobok označuje miesto jeho odpočinku na luteránskom cintoríne.

Medaila

Medaila je zo striebra, značená na hrane. Má priemer 35,7 mm, váhu 20,29 g a na hrane je puncová značka a značka J•C.
Tieto parametre poskytlo Múzeum mincí a medailí NBS.
(fotky medaily sú z aukcie Macho a Chlapovič)

Averz: portrét Andrej Vandrák
Reverz: dubový veniec a v ňom nápis : Prešov Evanjelické kolégium, na oslavu 50. ročného jubilea učiteľa 1883

Značka J.C, ktorá je vyrazená na hrane značí že ide o rakúsku medailu a autorom je Jozef Christlbauer.
On sám nemohol byť vo svojej dobe uvádzaný ako medailér, pretože nemal zložené potrebné skúšky. Napriek tomu mal svoju vlastnú razobňu kovov vo Viedni.

Medailu dali vyrobiť k 50. výročiu pôsobenia Andreja Vandráka ako profesora na Prešovskom Evanjelickom kolégiu. Takže zadávateľ bol podľa náznakov pravdepodobne práve Prešovské kolégium. V tomto čase vznikla významná zbierka na podporu študentov kolégia : " Pri príležitosti 50. výročia činnosti profesora Andreja Vandráka jeho priatelia a žiaci usporiadali zbierku a sumou z nej v hodnote 2 000 zlatých založili štipendijnú základinu Andreja Vandráka. "

averz medaily

reverz medaily

pripojím ešte krátky článok z netu... "Prešovský filozof chápal človeka zaujímavým spôsobom. Videl ho totiž ako umelecké dielo. Avšak kým výrazom obrazov sú farby, či výrazom hudby harmónia, výrazom umenia byť človekom je jeho morálny charakter."

Jozef Elemír Mészáros a Pribinové slávnosti v Nitre 1933

Určite hlavne zberatelia zaoberajúci sa medailami prvej ČSR vedia, aká významná udalosť sa udiala na Slovensku v roku 1933. Pribinove slávnosti v Nitre boli príležitosťou ukázať právo nášho národa na sebaurčenie. Pre túto udalosť bolo vytvorené veľa spomienkového materiálu- odznaky, plakety, medaily od rôznych autorov, knihy, letáky aj články v novinách. Najznámejší medailéri- Koniarek, Ihriský, Mészáros, Dúbravec, Pospíšil vytvorili pre nás kúsky skladačky vtedajšej doby.

Práve od Jozefa Mészárosa sa toho zachovalo veľmi málo.
Na fotkách plaketa Orfea na ónyxovej podložke a plaketa Pribina (priemer cca.10cm).
Autor bol všestranným umelcom a pracoval ako sochár, grafik, rytec, kovotepec a zlatník.

Pochádzal z rodiny Michala Mészárosa, pôvodom z Tešedíkova, ktorý pracoval vo Výčapoch-Opatovciach ako traťový dozorca na železnici, jeho matka bola Terézia Belovicsová pôvodom zo Šale. Základné výtvarné vzdelanie získal na umeleckoremeselnej škole v Budapešti v rokoch 1912—1915. Po štúdiách nastúpil ako vojak na albánsky front. V bojoch ho ranili na pravej ruke a dlho sa liečil vo vojenskej nemocnici vo Viedni. Po vojne sa natrvalo usadil v Nitre v dome svojich rodičov, kde si zriadil ateliér. Venoval sa najmä tvorbe drobných úžitkových predmetov: šperkov, prsteňov, náramkov, príveskov a pod. Ich kvalita dosahovala vysokú umeleckú úroveň. V rokoch 1926—1928 študoval na Krajinskej umeleckopriemyselnej škole v Budapešti a po jej absolvovaní pokračoval v rokoch 1928—1929 na bádenskej umeleckopriemyselnej škole vo Pforzheime.
Po návrate pracoval vo svojom nitrianskom ateliéri. Množstvo sakrálnych a spomienkových predmetov vytvoril k historickým Pribinovým oslavám roku 1933. V letnom semestri 1933—1934 navštevoval Academiu di Belle Arti v Ríme. Tvoril sochy, cirkevné predmety, umelecké plakety s rozličnou tematikou a úžitkové predmety zo striebra (likérové, kávové a vínové súpravy, tácne, popolníky, žardiniéry atď.). Bol popredným členom nitrianskeho výtvarného okruhu. V medailách uplatňoval techniku vypuklého reliéfu a zobrazil v nich svetových hudobníkov. Pre nitrianske športové kluby vyhotovil medaily s figúrami športovcov. V 30. rokoch 20. storočia vytvoril kamenné reliéfy krížovej cesty, ktoré sú umiestnené na fasáde barokovej Kaplnky sv. Michala, stojacej Na Vŕšku v Nitre.
Na vrchole svojich tvorivých síl ochorel. Krátko pred smrťou v roku 1939 realizoval z kameňa v životnej veľkosti sochu chorého muža — alegóriu človeka bojujúceho s chorobou o život. Je umiestnená v parku nitrianskej nemocnice. Krajská galéria v Nitre usporiadala roku 1982 pri príležitosti jeho nedožitých 85. narodenín výstavu jeho diela.

Plaketa Orfeus s lýrou

Medaila Palladium Českého národa a Karel Hollmann 1938

Existujú predmety, ktoré sú cez stáročia uctievané jednotlivými národmi. V Česku svoj význam pre katolícku cirkev má práve Palladium. Je to ikona, reliéf vytepaný z korintskej medi a pozlátený.
Zo známych druhov medených rúd bola vysoko cenená korintská ruda, ktorá pozostávala z medi , cínu a prímesí zlata a striebra. Korint, Délos a Egina boli hlavnými mestami s výrobou tohto materiálu ceneného viac než striebro a takmer rovnako ako zlato.
Legenda hovorí trochu inú verziu.
Táto zmes rôznych kovov údajne vznikla, keď Rimania dobyli a zapálili bohatý Korint. Pri požiari tieklo roztavené zlato,
striebro aj mnoho ďalších kovov potôčikom do blízkeho mora a následne vzniknutá stuhnutá zliatina
potom bola cenená nad zlato.

Analýza kovov v Palladiu dokázala zloženie: 90 až 95 percent medi a 4- 9 percent zlata.

Palládium zobrazuje Madonu s dieťaťom a pochádza zo 14.storočia. Jeho velkosť je 19 x 13,5 cm.
Okolo Paládia je množstvo tajomna a nejasností. Pripisuje sa mu moc ochrany nad Českom.
Podľa povesti dostala Palladium sv. Ludmila od sv. Metoda. Za svojej histórie niekolko krát opustilo Česko, naštastie vždy sa vrátilo do vlasti. Pri saskom ťažení do Prahy vtrhli 14. februára 1632 do Starej Boleslavi dvaja saskí dôstojníci s vojakmi a okrem iných cenností ulúpili aj posvätné Palladium. Venovali ho potom plukovníkovi Vavrinci Hoffkirkovi, ktorý nenávidel Božiu rodičku a zaumienil si, že jej obraz potupí.
Po vykúpení bolo Palladium slávnostne vrátené do Starej Boleslavi 12. septembra 1638 za účasti cisára Ferdinanda III.
Keď hrozilo roku 1662 nebezpečenstvo vpádu tureckých vojsk, bolo Palladium ukryté v Prahe. Aj roku 1774, keď hrozilo vypuknutie ďalšej vojny, bolo ukrývané v Prahe. Roku 1778 Paládium prečkalo pruské nebezpečenstvo v úkryte na fare v Beroune.
Je uchovávané v pútnickom kostole Nanebovzatia Panny Márie v Starej Boleslavi a bolo vyhlásené za národnu kultúrnu pamiatku od roku 2016.

Poďme k oslavám Paládia v roku 1938.
Púte do Starej Boleslavi sa konali každoročne a konali sa aj jubilejné oslavy Palladia v roku 1938, 7-11. septembra. Palladium bolo prevezené na niekolko dní do Prahy na Vyšehrad a odtial na Staromestské námestie. Osláv sa zúčastnilo okolo 50 000 ludí.
Pred Nacizmom bolo Palladium ukryté a nahradené kópiou.
K oslavám boli vyrobené rôzne prezentačné predmety, taktiež medaila K. Hollmanna.

Ide o striebornú medailu zriedkavého výskytu a cenenú pre svoj námet.
Averz: Nápis Stará Boleslav 1638- 1938 Madona s dieťaťom v ovále
Reverz: Traja svatci, nápis Palladium Českého národa, značka mincovne a rýdzostná značka 987
Priemer: 27mm
Hmotnosť: 9.75g
Kov: Ag
Názov: 300.výročie navrátenia Palladia do vlasti
Autor: Karel Hollmann
Razila: Mincovňa Kremnica

Karel Hollmann
Narodil sa 20. 12. 1900 vo Valdicích (okr. Jičín), zomrel 9. 9. 1938 v Prahe. Pôsobil ako sochár a medailér.
Vytvoril niekoľko významných medailí tej doby za svoje krátke pôsobenie.

Palladium Českého národa

Medaila Prvá medzinárodná výstava poštových známok a Vojtech Eduard Šaff

Ďalšou medailou, ktorá myslím že si zaslúži viac pozornosti, je prepracovaná medaila v nízkom náklade k tejto udalosti od Vojtecha Eduarda Šaffa.

Výstava samotná sa uskutočnila 5. až 15. augusta 1923 v Dome umenia Brno.
Usporiadalo ju České združenie filatelistov v Brne. Výstava mala svoj tlačený katalóg v českej, nemeckej a francúzskej verzii. Konala sa pod záštitou prezidenta republiky T.G. Masaryka.
Účastníkmi boli štyri poštové správy a to československá, francúzska, talianska a poľská.
Ucelených exponátov bolo vystavených 153 v 28 triedach. Spolu sa zúčastnilo 101 vystavovateľov.
Výstavu si pozrelo 35000 návštevníkov. Bola časťou Brnenských výstavných trhov konaných v rovnakom čase.
Cenu prezidenta republiky si prevzal Adolf Passer z Prahy za zbierku Tureckých známok z rokov 1862-1863.

Celkovo bolo udelených 16 zlatých, 30 strieborných a 24 bronzových medailí. ( toľko uvádzajú oficiálne zdroje, avšak nesedí to s vytlačenou verziou z roku 1923 )
Ich celkový zoznam uvádzam v prílohe.
Medailu vytvoril pre túto príležitosť český sochár a pedagóg pôsobiaci v Brne, Vojtech Eduard Šaff.
V tej dobe už bol významným a vyhľadávaným sochárom. Medailu razila Mincovňa Kremnica.

Vojtech Eduard Šaff

Narodený 17.06.1865 v Poličke. V rokoch 1880 – 1882 študoval na Umeleckopriemyselnej škole vo Viedni u A. Kühna, kam bol prijatý po predložení modelu poprsia Fridricha Schillera.
Neskôr na Viedenskú umeleckú akadémiu bol zapísaný po predvedení ďalšieho svojho modelu- poprsie veličenstva cisára Františka Jozefa I. prijímacej komisii. Všeobecnú sochársku školu tu viedol Edmund Ritter von Hellmer, špeciálne ateliéry Karel Kundmann a Kaspar von Zumbusch. Po absolvovaní troch ročníkov všeobecnej školy, začal v roku 1885 študovať u profesora Karla Kundmanna.
Absolvoval študijné pobyty v Taliansku- Ríme, Francúzsku- v Paríži a nakoniec skončil vo Viedni.
Tu v rokoch 1897–1919 prevádzkoval vlastný sochársky ateliér.
Po vzniku Československej republiky sa v roku 1919 Šaff s rodinou presťahoval z Viedne do Brna. Dostal tu ponuku na miesto profesora na Českej vysokej škole technickej. Zmluvu však nemal podpísanú, miesto po presťahovaní najskôr nedostal. To sa nakoniec udialo až v školskom roku 1921- 1922.
Zomrel dňa 26. decembra 1923 pri jednej z epidémií chrípky v nemocnici pri svätej Anne v Brne.
Medaily vyrazené na počesť Prvej medzinárodnej výstavy poštových známok v Československu 1923 sú jedny z jeho posledných.
Jeho sochárske práce a aj medailérske plastiky patria medzi významne v rámci prvej ČSR.

Zoznam udelených medailí z výstavy poštových známok v Brne 1923

Perfektná medaila, podľa archívu oficiálnych aukcií sa za posledných 20-25 rokov dražili len 3 kusy v striebre a 1 kus v bronze.

Krásna robota , ďakujem ešte za upresnenie pri počte kusov tejto medaily , mám ju v bronze a som za ňu veľmi rád

Nádherná medaila. Už len sledovať kedy sa kde opäť objaví.

Otakar Španiel a jeho medaila k 50. výročiu položenia základného kameňa Národného divadla.

Otakara Španiela myslím nie je potrebné veľmi predstavovať, avšak pre pripomenutie spomeniem, že
ide o najvýznamnejšieho českého medailéra, rezbára, sochára, ale aj vysokoškolského pedagóga, jedného zo zakladajúcich členov československého moderného sochárstva.

*13. 6. 1881 Jaroměř – †15. 2. 1955 Praha
Otakar Španiel pochádzal z umeleckej rodiny rytca Františka Španiela. Mladý Španiel nadviazal na rodinné remeslo a začal navštevovať Odbornú ryteckú školu v Jablonci nad Nisou. Po neúspešnom pokuse nastúpiť na pražskú Akadémiu výtvarných umení (AVU) pokračoval v štúdiách vo Viedni, kde absolvoval medailérsku školu na tamojšej akadémii (u Jozefa Tautenhayna). Po návrate do vlasti sa prihlásil druhýkrát na pražskú akadémiu a nakoniec nastúpil do sochárskej dielne Jozefa Václava Myslbeka. Potom sa rozhodol odcestovať do Paríža, kde sa školil u secesného sochára a medailéra Alexandra Charpentiera. Pobyt vo Francúzsku mu priniesol nové inšpirácie, skúsenosti a kontakty. Španiela spájalo vrelé priateľstvo s významným sochárom Emilom Antoinom Bourdellom. Od roku 1917 pôsobil na Umeleckopriemyselnej škole (dnes VŠUP, UMPRUM), v roku 1919 sa stal profesorom a potom aj rektorom na pražskej Akadémii výtvarných umení.
Tu pôsobil až do svojej smrti s niekoľkoročnou prestávkou, kedy bol za nacistickej okupácie väznený v koncentračnom tábore.
Španielovo dielo bolo poznamenané historizmom, Myslbekovým realizmom a secesiou. V jeho neskoršej tvorbe je tiež viditeľný vplyv neoklasicizmu. Častý námet v raných prácach predstavoval ženský akt a taktiež športová tematika. Uznávaným sochárom sa stal po skončení prvej svetovej vojny. K najviac oceňovaným dielam patria predovšetkým Španielove prvotriedne reliéfy, vďaka ktorým dosiahol celosvetové uznanie a ocenenie na medzinárodných výstavách (v Bruseli, Gente).
Najznámejším reliéfnym dielom je výzdoba západných dverí chrámu sv. Víta (spolu s maliarom Hugom Brunnerom). Sochár vytvoril početné portrétne plakety, napr. Jaroslava Vrchlického, a rad portrétnych búst významných osobností, napr. Jána Evanjelistu Purkyne, Mikoláša Aleša, Jozefa Mánesa. Sochárovo meno je spájané predovšetkým s autorstvom návrhov československých mincí a spoluprácou so štátnou mincovňou v Kremnici. Najvýznamnejším sa stal návrh svätováclavského dukátu (spolu s Jaroslavom Bendom), najhodnotnejšou realizáciou bola jednokorunová minca z roku 1921. Vytváral tiež rôzne medaily pre rôzne univerzity a významne udalosti v rámci ČSR, ale aj vojenské vyznamenania.

Položenie základného kameňa Národného divadla v Prahe

Skoro ráno 16. mája roku 1868 ožilo okolie karlínskej Invalidovne nezvyčajným ruchom. Prúdili sem zástupy ľudí oblečených do historických a ľudových krojov, spolkových kostýmov alebo sviatočného civilného odevu, pripravovali sa skupiny jazdcov aj alegorické vozidlá. To všetko sa malo spojiť do mohutného sprievodu, ktorý zamieri cez polovicu Prahy k vltavskému nábrežiu, kde mal byť slávnostne položený základný kameň budúceho Národného divadla. Púť myšlienky na vybudovanie reprezentatívnej národnej scény k okamihu, keď na základný kameň poklepal František Palacký, ale bola dlhá a zložitá a rovnako ťažká ešte mala byť cesta ku chvíli, kedy v hľadisku zasadli prví diváci.
Divadlo nemalo nikdy znamenať iba miesto pre pobavenie a uvoľnenie.
Malo aj funkciu reprezentačnú a dávalo dohromady rôzne vrstvy obyvateľstva. Ukazovalo vôľu Českého národa na sebaurčenie a svojbytnosť.

K samotnej medaile

Ide o razenú bohato zdobenú medailu s nízkym reliéfom. Je priemeru 75mm a je vyrobená v troch kovoch: zinok (bežné), bronz (vzácne), striebro (veľmi vzácne).
Vyrobil- podľa značky výrobcu na hrane (puncu): BRÜDER SCHNEIDER WIEN. (priložená fotka)
Uložené v kartónovom sklápacom čiernom alebo hnedom prebale s výrezom pre medailu.

Popis
Na pamäť 50. výročia položenia základného kameňa Národného divadla, sprievod vezie základný kameň
Muž pod lipou v krajine, kameň s nápisom, kolopis: Národ sebe, letopočty 1868 16.V. 1918

fotka hrany medaily

Maximilián Reitzner a Jozef Reisner v Mincovni Kremnica

Nenápadné plakety a medaily, skvele prepracované, vznikali v období dualizmu ( 1867- 1918 ) pomerne výnimočne. Za celú dobu je ich známych iba okolo 150 druhov. Pri hľadaní autorov, rytcov, medailérov v tej dobe v Kremnickej mincovni som narazil na plaketu Reitzner Miksa od autora Jozefa Reisnera.

Plaketa je zaujímavá perfektným spracovaním portrétu, ale v bronzovej verzii aj reverzom, na ktorom je nápis.

Kto bol Reitzner Miksa (Maximilián)?

Od jeho nástupu do odboru 1867, do roku 1907 kedy bol riaditeľom Kremnickej mincovne.
Pobočka Baníckeho a hutníckeho spolku Kremnice uskutočnila 22. januára 1912 valné zhromaždenie. Zakladateľ pobočného spolku bol 17 rokov jeho predseda, ministerský radca Miksa Reitzner, ktorý rezignoval na svoju funkciu z dôvodu odchodu do dôchodku a presťahovania sa z Kremnice. Zásluhy rezortu zvečnil vo svojich zápisniciach. Okrem toho bola vytvorená nadácia so sumou 1500 korún na meno Reitzner Miksa. Ak sa dostatočne navýši finančnými prostriedkami, malo by to umožniť zriadenie banského „vzdelávacieho fondu“, ktorý by mal rovnaký účel ako obdobná inštitúcia baníckeho spolku. Banský poradca Gyula Irchwartz bol požiadaný, aby sa staral o povinnosti prezidenta až do nového valného zhromaždenia.
23. januára 1912 zorganizovali členovia pobočného oddelenia bansko-hutníckeho spolku slávnostnú večeru na počesť bývalého riaditeľa Mincovne Kremnica, ministerského radcu Miksu Reitznera. Riaditeľ na dôchodku, ktorý bol aj predsedom kasína, banského pobočného spolku, spolku na ochranu nepočujúcich Nemcov a ktorý bol aj vedúcim všetkých významných kultúrnych a dobročinných spolkov, sa tešil v meste veľkej obľube a pri príležitosti svojho posledného ocenenia a pred jeho odchodom bol celkovo oslavovaný.
Prvý pozdrav v kruhu priateľov predniesol Kálmán Ürmössy, nový riaditeľ mincovne, a zdôraznil, že nechce chváliť zásluhy oslávenca, pretože je všetkým známe, že vykonal toho veľa v prospech, preto ho predstavil ako kolegu, ako ho poznal počas svojej 22 ročnej spolupráce: V úradnom styku aj v súkromnom živote sa vyznačoval najväčšou zdvorilosťou a kolegiálnosťou a vždy sa snažil o priateľskú harmóniu. Jeho pamiatku si všetci uchovávame v srdci. Oslávenec všetkým poďakoval za vrelé priateľské slová a vyjadril nádej, že kolegiálne sympatie, ktoré boli pri tejto príležitosti tak krásne vyjadrené, zostanú nezmenené aj v budúcnosti.
Miksu Reitznera priatelia popoludní odprevadili v hojnom počte na stanicu a týmto sa odsťahoval do Banskej Bystrice, svojho nového pôsobiska.

Situácia v Mincovni Kremnica a Jozef Reisner

K.Gerl a József Reisner z Viedne začali pôsobiť v Mincovni Kremnica okolo roku 1880 a v roku 1892.
József Reisner vyštudoval na Viedenskej ryteckej akadémii.
Vtedajší hlavní rytci v Kremnici boli: Karol Gerl, Alexius Mayer, József Reisner.
Medaily však vznikali pomerne málo, hlavnou činnosťou bola práca na platnej mene.

V roku 1907 to boli dve medaily venované riaditeľovi kremnickej mincovne a banskému radcovi Maximiliánovi Reitznerovi pri príležitosti 40. výročia práce v odbore (jedna od Jozefa Reisnera, druhá od Ľudovíta Hurtaya). V roku 1896 bola vyrazená medaila ministerskému radcovi – správcovi banského, mincového priemyslu Jánovi Belházymu z Kremnice, a to ako pripomienka na jeho odchod do penzie. V roku 1904 vznikla medaila štátneho tajomníka Vojtecha (Bélu) Graenzensteina, ktorý pôsobil od roku 1898 aj ako podpredseda banského a hutníckeho spolku. V roku 1912 to bola medaila ministerského radcu Alexandra Mályho (člena banského a hutníckeho spolku), ktorá bola vyrazená pri príležitosti jeho 65. narodenín. V roku 1877 medaila banského radcu a riaditeľa kremnickej mincovne Alojza Privorszkého, v roku 1890 medaila banského radcu a riaditeľa kremnickej mincovne Dr. Huga Kubacsku, v roku 1913 medaila Karla Fallera, hutného inžiniera a profesora Banskej akadémie v Banskej Štiavnici. Všetky uvedené medaily boli výrobkami kremnickej mincovne a vytvorili ich známi medailéri Karol Gerl a Jozef Reisner (plus jednu Ľ. Hurtay). Navyše od J. Reisnera sú známe dva modely k medailám – k medaile hutného inžiniera, profesora banskoštiavnickej Banskej akadémie a riaditeľa kremnickej mincovne Kolomana Ürmössyho (1916) a k medaile ministerského radcu a banskoštiavnického banského radcu Antona Bárdossyho.

Plaketa: Maximiliánovi Reitznerovi pri príležitosti 40. výročia práce v odbore

Vytvoril: Jozef Reisner
Averz
1867- 1907, Reitzner Miksa
Reverz
K 40. výročiu práce v odbore, riaditeľovi
Zoznam rytcov, medailérov, spolupracovníkov tej doby. Tu si môžete nájsť mená použité v článku.
Znak Uhorska
Dátum: 2.október 1907

reverz

Vojtech Ihriský a plaketa Zem túto nedáme nikomu, 1933

Vždy sa poteším ak sa mi dostane do rúk nová fotka neznámej plakety, ktorá zmizla niekde v medzivojnovom období a pritom vypovedá o svojej dobe a pomeroch v nej jasne a zreteľne. Zvlášť, ak ide o medailérske dielo významného umelca. Takým Vojtech Ihriský určite bol. Jeho dielo preto nemôže byť zabudnuté.
Túto fotku mne neznámej plakety mi poskytol s povolením publikovať pán Tomáš M. Leicht, Starožitnosti Antique, Loket, za čo mu touto cestou ďakujem.
Samotná plaketa je z bronzu a má priemer 26,5 cm a hrúbka 1,5cm. Je to odliatok, ale precízne vypracovaný. Výrobca nie je uvedený, avšak je predpoklad že to bola firma Františka Anýža alebo Mincovňa Kremnica. Signované: Ihriský 33.
Takéto plakety v tomto rozmere bývali predlohou k výrobe medailí.

Kto bol Vojtech Ihriský?
Hlavnou jeho vlastnosťou bolo, že bol všestranne nadaný: sochár, maliar, medailér, vynálezca, letec- držiteľ rekordov tej doby.
Študoval na Gymnáziu v Levoči a na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, v rokoch 1921– 1926 v Prahe na Umeleckej priemyselnej škole a Akadémii výtvarných umení. Bol žiakom ateliéru prof. Jána Štursu a bral hodiny maľby u prof. Maxa Švabinského.
V roku 1927 prichádza do Paríža, kde sa zoznamuje s tvorbou skupiny sústredenej okolo maliara Maiolleho.
Zvlášť plodné obdobie v jeho tvorbe bolo okolo roku 1933, kedy vypracoval množstvo diel s národopisným motívom, vytváral dojem monumentálnosti, ktorú zvýrazňoval modeláciou a naznačeným pohybom.
V roku 1937 Ihriský navštívil Veľkú Britániu, kam ho priviedol záujem o super modernú tvorbu Henryho Moora.
Po návrate zo zahraničných pobytov sa usadil ako umelec v slobodnom povolaní až do roku 1950 v Bratislave. Postupne sa stal vedúcou osobnosťou slovenského sochárstva, staral sa o jeho rozvoj, najmä o realistické tradície.
Jeho pomníky, pamätné tabule, reliéfy boli realizované hlavne od roku 1928- 38 a bolo ich možné nájsť na celom Slovensku.

Ďakujeme za daľší super príspevok. Rád ich čítam a vždy sa naučím niečo nové, palec hore

ďakujem za podporu

Medaila Naším padlým a Géza Szóbel 1940

Mne srdcu blízka medaila, predstavujúca časy druhej svetovej vojny a vlastencov, ktorí sa nechceli a nemohli zmieriť s okupáciou svojej krajiny. Tak veľmi podobná doba tej dnešnej.

Géza Szóbel

Maliar, grafik, rytec a ilustrátor. ( 1905- 1963 )
Študoval na benediktínskom lýceu v Boulogne , potom štúdium absolvoval u Károlyho Harmosa a na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V 20. a 30. rokoch 20. storočia bol žiakom Fernanda Legera v Paríži. Po pobyte v Berlíne a Prahe sa v roku 1934 natrvalo presťahoval do Paríža.
Zúčastnil sa na dekoračných prácach Svetovej výstavy v roku 1937. Po vypuknutí 2. svetovej vojny bojoval na francúzskej pôde a následne v Anglicku ako dobrovoľník československej vojenskej jednotky formovanej vo Francúzsku od roku 1939. Svoje tragické zážitky prezentoval v albume 40 kresieb, ktorý v roku 1942 vydal pod názvom Civilizácia, a na výstave vo Victoria and Albert Museum v Londýne. Spolu s Goyovou sériou The Horrors of War ju vystavil Československý inštitút v Londýne. V Anglicku sa venoval najmä grafike. Po vojne sa vrátil do Komárna, jeho príbuzní však deportácie neprežili, tak sa opäť usadil v Paríži, ale ďalej aj veľa cestoval. Jeho meno a tvorba splynuli s moderným francúzskym maliarstvom, ktorého sa stal významným predstaviteľom.

Medaila: Naším padlým– druhý peší pluk Agde
Priemer: 65mm
Autor: Géza Szóbel
Vydané k bojom Čechoslovákov proti Nemcom na riekach Loire a Marne v roku 1940
Výrobca: H.W. Miller Ltd Birmingham
Materiál: bronz, alpaka?
Medaila bola odovzdávaná pozostalým padlých Čechov a Slovákov v bojoch o Francúzsko v roku 1940. V bronze ako spomienková medaila pre účastníkov týchto bojov. Vyrobené boli aj odznaky s týmto motívom. Taktiež vojenské odznaky tejto čs. divízie boli vyrobené v Anglicku firmou
H.W. Miller Ltd Birmingham. Niektoré z nich sú priložené na fotkách.
Časť medailí má v spodnej časti originál malý otvor, predpokladá sa, že šlo o miesto na uchytenie stuhy, voj. známky, identifikácie...

Situácia v Československu

Po invázii v marci 1939 stovky mladých mužov opustili našu krajinu, aby mohli
vytvoriť československé ozbrojené sily v zahraničí tak, ako v prvých rokoch 1. svetovej vojny.
Prvá vojenská skupina tohto druhu vznikla v poľskom Krakove už 30. apríla 1939. Väčšina dobrovoľníkov československej armády jednoducho prešla Poľsko, aby pokračovali v ceste do Francúzska. Vo Francúzsku v čase mieru však bolo nezákonné vytvárať vojenské jednotky zložené z cudzincov. Čechoslováci nemali iné východisko, len vstúpiť do francúzskej cudzineckej légie pod podmienkou, že ak by vypukla vojna, budú prepustení do služby československej armáde v zahraničí. A presne to sa stalo. Už v septembri 1939 francúzska vláda zriadila 1. peší prápor československej brannej moci v zahraničí v Agde, južné Francúzsko. 16. októbra 1939 sa prápor rozšíril na pluk a o mesiac neskôr sa z nových prisťahovalcov sformoval 2. peší pluk.
Dňa 15. januára 1940 v Agde vznikla 1. čs. divízia, ktorá ku koncu mala 11 495 mužov- údaje sú z mája 1940. Bola pod velením div. gen. Rudolfa Viesta. Z toho bolo 3 326 dobrovoľníkov z vlasti a mobilizovaných 8 169 krajanov žijúcich v zahraničí. V polovici júna, keď sa situácia vo Francúzsku stávala kritickou, 5000 príslušníkov Československej pešej divízie bojovalo proti Nemcom spolu s Francúzmi.
Svoju povinnosť si plnili so cťou aj v ťažkých bojoch.
Po páde Francúzska a vyčerpaní z ústupových bojov a po dobrodružnej plavbe z prístavov južného Francúzska, Čechoslováci napokon pristáli na britskej pôde.

verzia z bieleho kovu

odznaky