Fronta na maso - pamätník Stalinovi a medaila od Aloisa Sopra 1955

Táto medaila ma zaujala už tiež skôr, po vzhliadnutí filmu, kde toho okolo vytvorenia pomníku J.V.Stalina v Prahe bolo veľa vysvetleného. Bol to film „Monstrum“ z roku 2017 o autorovi pomníku Otakarovi Švecovi a jeho tragickom osude.

Ako to celé začalo...

Vtedajšia vláda uvažovala už koncom 40. rokov o výstavbe rozsiahleho pamätníku v Prahe. Rozhodnutie padlo a malo vyznieť ako vďaka naším osloboditeľom, tak naplánovali v časti Letná monštruózny pamätník ako poctu Stalinovi k oslavám jeho 70. rokov. K tomuto času (1949) bol položený základný kameň pamätníka a roztrhlo sa aj vrece s darmi pre Stalina. Dar vo forme vybraných medailí v kazete bol zaslaný aj z Mincovne Kremnica. Stalin sa však dokončenia diela zo žuly nedočkal, v roku 1953 umrel.

Vytvoriť návrh sa pokúsilo viacero umelcov zapojených do projektu, ako však najlepší - víťazný bol od sochára Otakara Šveca. Už pri návrhu vzniklo viac sporov a museli napríklad zväčšiť Stalina ako osobu v popredí, aby vyznel ako vodca. Ďalej museli presunúť ozbrojencov v rade na koniec, pretože sa zdalo, že Stalina chcú zatknúť.
Ani sochár Otakar Švec sa však dokončenia pamätníku nedočkal, spáchal samovraždu niekoľko dní pred slávnostným odhalením. Na slávnosti si jeho neprítomnosť nevšimli a našli ho v byte až po 5 týždňoch.
Samotný pamätník mal rozsiahle podzemné priestory, kde bolo časom plánované múzeum. Financovanie pamätníku bolo okrem iného z celoštátnej zbierky. To samozrejme nestačilo, tak pre tento účel boli okrem iného vyrazené pamätné mince Otakara Španiela so Stalinom - 50 a 100 Kčs z roku 1949. Zisk z ich predaja šiel tiež na výstavbu.

Obrie dielo bolo dokončené v roku 1955. Tu sa stalo niečo nečakané.
V roku 1956 v tajnom prejave na dvadsiatom zjazde strany Nikita Chruščov odsúdil Stalinov kult osobnosti a povedal: Je neprípustné a cudzie duchu marxizmu- leninizmu povýšiť, premeniť jednu osobu na nadčloveka s nadprirodzenými vlastnosťami podobnými vlastnostiam Boha.
Bolo to zvláštne vyjadrenie, hlavne s ohľadom na Lenina a jeho monumentálnu hrobku na Červenom námestí v Moskve otvorenej už v roku 1930.

V ČSSR tak neostávalo nič iné, len sa pomníka zbaviť. V roku 1961 rozhodli komunisti, že bude odstránený. K realizácii došlo v roku 1962 na jeseň, kedy bol odstrelený na tri krát.

Medaila

Autor Alois Sopr bol poverený vypracovaním medaily presne podľa predlohy pomníka.
K tejto medaile spojenej s pomníkom sa viaže dvojaký účel použitia jasný už z nápisu na medailách. Averz bol rovnaký- Stalin so zástupom pracujúcich, ktorých vedie. Na reverze bol použitý text Budovateli pomníku J.V. Stalina v Praze 1955, alebo Svému osvoboditeli Československý lid 1955.
Väčší výskyt je pozorovaný u prvej verzie. Samotná medaila bola razená v mincovni Kremnica v bronze, striebre a striebre pozlátenom.
Alois Sopr bol po druhej svetovej vojne asistentom Otakara Španiela, čo mu dalo dobrý základ pre ďalšiu prácu. V štýle jeho práce môžeme sledovať náznaky kubizmu.
Bol autorom ešte jednej pamätnej mince v tom čase - strieborná minca 50 Kčs bola vydaná na pamäť 10. výročia oslobodenia Československej republiky Sovietskou armádou v roku 1955. Popri tom je autorom viacerých plakiet a medailí tej doby.

medaila reverz

medaila reverz verzia

pomník Stalina

100 Kčs 1949 Španiel

50 Kčs 1955 Sopr

Kálmán Tisza z Borosjenő a jeho medaila z roku 1885

Medaila ma zaujala zvlášť vydareným portrétom politika Rakúsko - Uhorska v čase dualizmu, Kálmána Tiszu.

Kto bol Kálmán Tisza?

Politik označovaný ako „generál“ pre svoje rozhodné názory, bol vo funkcii premiéra a aj dlhé roky predsedom Liberálnej strany. Urobil veľa pre Budapešť. Bolo v nej vybudovaných niekoľko kľúčových stavieb. Počas Tiszovej vlády bolo prijatých niekoľko zákonov, ktoré mali slúžiť k blahobytu hlavného mesta. Tak tomu bolo v prípade zákona prijatého v roku 1880 „Výstavba štátneho domu“, podľa ktorého musí byť v priestore na námestí postavený parlament, v ktorom budú obe komory parlamentu. Ten bol dokončený v roku 1902. Počas svojho pôsobenia vo funkcii sa však Tisza snažil potláčať národnostné menšiny v Uhorsku.

V marci 1875 bol vymenovaný za ministra vnútra a v októbri za predsedu vlády cisárom Františkom Jozefom I. Od tej doby viedol 15 rokov Uhorské kráľovstvo ako predseda vlády, pričom dlho zastával aj funkciu ministra vnútra, no v druhej polovici 80. rokov 19. storočia prevzal aj vedenie Ministerstva financií ako predseda vlády. Svoju vládnu stranu držal pohromade železnou päsťou. V marci 1890 rezignoval na premiérsky post, ale zostal dominantnou postavou vládnej Liberálnej strany. Tisza odstúpil na protest proti údajnému zasahovaniu rakúskeho cisára do jeho právomoci.

Medaila

K 10. výročiu ministra Kálmána Tiszu. 1885.
Averz: Portrét Kálmána Tiszu otočená vpravo, L.A. v ramennej časti.
Reverz: 1875-1885 / STRANA SLOBODY / KÁLMÁN TISZA / 10 ROKOV /
NA PAMIATKU JEHO MINISTERSTVA - text je obkolesený dubovým a vavrínovým vencom.

Autor medaily: Antal Loránfi - sochár (1856-1927).
Predná strana – averz, Károly Gerl (1857-1907).
Reverz vyryl medailér Elek Mayer (1840-1919).
Priemer medaily je 70mm.
Výskyt: v bronze, v striebre a v zlate
Zlatá sa nachádza v Galérii medailí Maďarského národného múzea v Budapešti

Medaily objednala Liberálna strana.
Razené v Kremnici.
Pôvodnú etui k tejto medaile sa mi žiaľ nepodarilo dopátrať.
Averz (portrét) pamätnej medaily je bravúrnym dielom medailéra K. Gerla.

Andrej Vandrák a jeho medaila z roku 1883

Zberatelia z Prešova a okolia vedia, že „miestne“ medaily sú celkovo vzácne a cenené.
Medzi nich patrí medaila Andreja Vandráka.
Medailu s portrétom profesora vyrazili v roku 1883, razila sa pri príležitosti jeho päťdesiatročného pôsobenia v kolégiu.

Andrej Vandrák

24 januára 1807 sa narodil Andrej Vandrák filozof, pedagogický spisovateľ († Prešov, 14. 9. 1884). Rodičia ho najprv poslali študovať do Košíc, aby sa naučil po nemecky, potom pokračoval v štúdiu v Rožňave, potom v Prešove a v Tisovci, zložil kandidátske skúšky na kňaza. Študoval na univerzitách v Nemecku a ukončil štúdium v roku 1831, odkiaľ sa vrátil do Prešova, neskôr tu celý čas učil a bol riaditeľom Evanjelického kolégia. Vypracoval organizačné predpisy maďarských protestantských stredných škôl, učebnice psychológie, logiky, etiky, právnej filozofie. Vandrák bol zároveň korešpondentom Maďarskej akadémie vied. Stál na čele Evanjelického kolégia v Prešove vo funkcii riaditeľa. Stal sa výraznou osobnosťou, neúnavným reformátorom gymnaziálneho štúdia, významným predstaviteľom prešovskej filozofickej školy druhej polovice 19. storočia. Pedagogickou prácou predstavoval jednotu kolégia – postupne prednášal na všetkých štyroch kolegiálnych ústavoch. Vo funkcii knihovníka v kolégiu bol 32 rokov (až do roku 1865).
V roku 1882 mu viedenský dvor udelil Malý kríž Rádu Františka Jozefa za zásluhy o vzdelávanie. Dňa 15. septembra 1883 oslávili jeho päťdesiate výročie ako profesora. Zomrel o rok neskôr, 14. septembra 1884. Mramorový náhrobok označuje miesto jeho odpočinku na luteránskom cintoríne.

Medaila

Medaila je zo striebra, značená na hrane. Má priemer 35,7 mm, váhu 20,29 g a na hrane je puncová značka a značka J•C.
Tieto parametre poskytlo Múzeum mincí a medailí NBS.
(fotky medaily sú z aukcie Macho a Chlapovič)

Averz: portrét Andrej Vandrák
Reverz: dubový veniec a v ňom nápis : Prešov Evanjelické kolégium, na oslavu 50. ročného jubilea učiteľa 1883

Značka J.C, ktorá je vyrazená na hrane značí že ide o rakúsku medailu a autorom je Jozef Christlbauer.
On sám nemohol byť vo svojej dobe uvádzaný ako medailér, pretože nemal zložené potrebné skúšky. Napriek tomu mal svoju vlastnú razobňu kovov vo Viedni.

Medailu dali vyrobiť k 50. výročiu pôsobenia Andreja Vandráka ako profesora na Prešovskom Evanjelickom kolégiu. Takže zadávateľ bol podľa náznakov pravdepodobne práve Prešovské kolégium. V tomto čase vznikla významná zbierka na podporu študentov kolégia : " Pri príležitosti 50. výročia činnosti profesora Andreja Vandráka jeho priatelia a žiaci usporiadali zbierku a sumou z nej v hodnote 2 000 zlatých založili štipendijnú základinu Andreja Vandráka. "

averz medaily

reverz medaily

pripojím ešte krátky článok z netu... "Prešovský filozof chápal človeka zaujímavým spôsobom. Videl ho totiž ako umelecké dielo. Avšak kým výrazom obrazov sú farby, či výrazom hudby harmónia, výrazom umenia byť človekom je jeho morálny charakter."

Jozef Elemír Mészáros a Pribinové slávnosti v Nitre 1933

Určite hlavne zberatelia zaoberajúci sa medailami prvej ČSR vedia, aká významná udalosť sa udiala na Slovensku v roku 1933. Pribinove slávnosti v Nitre boli príležitosťou ukázať právo nášho národa na sebaurčenie. Pre túto udalosť bolo vytvorené veľa spomienkového materiálu- odznaky, plakety, medaily od rôznych autorov, knihy, letáky aj články v novinách. Najznámejší medailéri- Koniarek, Ihriský, Mészáros, Dúbravec, Pospíšil vytvorili pre nás kúsky skladačky vtedajšej doby.

Práve od Jozefa Mészárosa sa toho zachovalo veľmi málo.
Na fotkách plaketa Orfea na ónyxovej podložke a plaketa Pribina (priemer cca.10cm).
Autor bol všestranným umelcom a pracoval ako sochár, grafik, rytec, kovotepec a zlatník.

Pochádzal z rodiny Michala Mészárosa, pôvodom z Tešedíkova, ktorý pracoval vo Výčapoch-Opatovciach ako traťový dozorca na železnici, jeho matka bola Terézia Belovicsová pôvodom zo Šale. Základné výtvarné vzdelanie získal na umeleckoremeselnej škole v Budapešti v rokoch 1912—1915. Po štúdiách nastúpil ako vojak na albánsky front. V bojoch ho ranili na pravej ruke a dlho sa liečil vo vojenskej nemocnici vo Viedni. Po vojne sa natrvalo usadil v Nitre v dome svojich rodičov, kde si zriadil ateliér. Venoval sa najmä tvorbe drobných úžitkových predmetov: šperkov, prsteňov, náramkov, príveskov a pod. Ich kvalita dosahovala vysokú umeleckú úroveň. V rokoch 1926—1928 študoval na Krajinskej umeleckopriemyselnej škole v Budapešti a po jej absolvovaní pokračoval v rokoch 1928—1929 na bádenskej umeleckopriemyselnej škole vo Pforzheime.
Po návrate pracoval vo svojom nitrianskom ateliéri. Množstvo sakrálnych a spomienkových predmetov vytvoril k historickým Pribinovým oslavám roku 1933. V letnom semestri 1933—1934 navštevoval Academiu di Belle Arti v Ríme. Tvoril sochy, cirkevné predmety, umelecké plakety s rozličnou tematikou a úžitkové predmety zo striebra (likérové, kávové a vínové súpravy, tácne, popolníky, žardiniéry atď.). Bol popredným členom nitrianskeho výtvarného okruhu. V medailách uplatňoval techniku vypuklého reliéfu a zobrazil v nich svetových hudobníkov. Pre nitrianske športové kluby vyhotovil medaily s figúrami športovcov. V 30. rokoch 20. storočia vytvoril kamenné reliéfy krížovej cesty, ktoré sú umiestnené na fasáde barokovej Kaplnky sv. Michala, stojacej Na Vŕšku v Nitre.
Na vrchole svojich tvorivých síl ochorel. Krátko pred smrťou v roku 1939 realizoval z kameňa v životnej veľkosti sochu chorého muža — alegóriu človeka bojujúceho s chorobou o život. Je umiestnená v parku nitrianskej nemocnice. Krajská galéria v Nitre usporiadala roku 1982 pri príležitosti jeho nedožitých 85. narodenín výstavu jeho diela.

Plaketa Orfeus s lýrou